KHL: Príbeh ľadového grálu

Prvýkrát bola trofej postavená na piedestál v očakávaní svojho prvého majiteľa v roku 2009. Inauguračná sezóna novovzniknutej súťaže ponúkla jedno z najzaujímavejších play-off vo svojej krátkej histórii. Veľké očakávania, megalomanský projekt, veľké peniaze a do značnej miery aj naivita snúbiaca sa s ruským sebavedomím ruka v ruke poskytli prostredie pre špičkový hokej. Ohromná motivácia hnala dopredu tradičné ruské hokejové bašty, ktoré sa však obliekli do hávu moderných bojovníkov o prestíž na poli „studenej vojny“ s NHL. Súťaž síce vznikla na zelenej lúke, ale s životodarným čiernym zlatom v podloží nič nebol problém a ešte než sa v lete zamrazili ľadové plochy, v Rusku sa hlásili prví prebehlíci z NHL.  

 

Nový projekt a vidina zaujímavého zárobku prilákali také esá ako sú Jaromír Jágr, Alexander Radulov, Ray Emery či Sergei Brylin. Bolo hneď jasné, že ak sa spojí tradičná kvalitná ruská hokejová škola s hviezdami zo zámoria, športová kvalita bude jasná. A aj keď mnohokrát KHL pokrivkáva za svojou zámorskou sestrou na poli organizačnej alebo finančnej politiky, hokej sa tu hrá parádny a v play-off to platí dvojnásobne.  

 

Prvá play-off ponúkla množstvo príbehov. Český elitný útok Magnitogorsku v zložení Marek, Kudrna, Rolinek vyradil vo štvrťfinále Atlant s najproduktívnejším hráčom základnej časti Sergejom Mozyakinom. Áno, presne s tým Mozyakinom, ktorý dnes práve v drese Magnitogorsku predvádza, že vedieť hrať hokej je darom od boha, Jan Marek s Jaromírom Jágrom za Uralom vyučovali krásu a účelnosť českej hokejovej školy, ale triumfálna radosť si obliekla zelené šaty. Na pelotón klubov KHL možno nazerať rôznorodou optikou, môžeme sa baviť o tradícii, športových ambíciách, politike či obchode, aglomeračných a geografických aspektoch. Vo finále ale aj tak zistíme, že naozaj silných hráčov na trhu je len pár. Jedná sa o kluby, ktoré stavajú svoje piliere na ekonomicky silnom partnerovi, budovanej tradícii a zázemí veľkého bohatého mesta. Ak Bars Kazaň bol k úspechu predurčený už od začiatku. Do ligy vstúpil ako jeden z najbohatších klubov a túto doménu si drží dodnes. Klub ďaleko presahuje samotné športové posolstvo obyvateľov jedného z najväčších ruských miest. Ak Bars je symbolom raketového rozvoja celej oblasti Tatárska. 

 

V roku 2008, kedy KHL uzrela svetlo sveta, predstavoval hrubý domáci produkt štátu 930 biliónov rubľov, oblasť disponuje najrýchlejšie sa rozvíjajúcou ekonomikou v celom Rusku, vyrábajú tu dopravné lietadlá, topia sa v enormnej ropnej produkcii a rozmaznávajú si svoj chemický priemysel. Presne podľa tatárskeho motta: Bez Buldırabız! – My môžeme!, sa aj miestny ikonický hokejový klub vydal za úspechmi. V prvom ročníku si poradil vo finále s rozbehnutým Lokomotivom v dychberúcom thrileri 4:3 na zápasy a do dejín vstúpili mená ako Danis Zaripov, Ilja Nikulin či Alexei Morozov. V nasledujúcom ročníku sa Kazaň znovu oprela o svoju priamočiarosť, kvalitnú obranu pod taktovkou niekdajšieho lídra zbornej komandy Zinetula Bilyaletdinova či skvelé výkony fínskeho dua Kapanen – Vehanen a svoj premiérový titul obhájila.

 

Kazaň však svoj pušný prah na dlhú dobu vyplýtvala. Zlatý hetrik už sa nekonal a v ďalších rokoch sa história nekompromisne opakovala. Dvojnásobný majster bez problémov vyhrával svoju konferenciu, ale v play-off nečakane stroskotal. Po neúspechu už mnohokrát zasadli k okrúhlemu stolu šéfovia Kazanorgsintezu, Tatneftu, Gazpromu a vytvorili projekt obmeny. Klub opustila už celá plejáda opôr na čele s Morozovom, Zaripovom, Žerdevom, padáka dostali Fíni Immonen a Kapanen alebo Lotyš Darzinš. Ak Bars dostáva rok čo rok novú tvár, ale ďalší úspech sa zatiaľ nedostavil. Tretiu play-off KHL ovládla iná kráľovná haliaca sa v zelený šat.  

V rámci ruskej federácie nájdeme množstvo veľmi svojbytných a sebavedomých oblastí. Spravidla sa jedná o lokality vopred určené prírodnými zdrojmi, nerastným bohatstvom či centralizáciou priemyslu do adekvátnych aglomeračných podmienok. Čo sa týka bohatstva, hrubého domáceho produktu a schopnosti presadiť sa na poli zabezpečovania solídnej úrovne pre život vlastných obyvateľov, radí sa medzi tie najefektívnejšie vedľa Moskovskej oblasti či Tatárska tiež Baškirsko, bašta ruského chemického priemyslu. Národ nesúci v sebe výrazné známky hrdosti na pozadí odkazu historického národného hrdinu Salavata Yulaeva chce byť úspešný na všetkých frontoch. Aj v športe, predovšetkým v hokeji. Ufa patrí jednoznačne medzi najlepšie kluby KHL, v roku 2008 vstupovala do ligy ako majster Ruska a práve v roku 2011, teda v treťom play-off, získala Gagarinov pohár aj vďaka skvelej 80bodovej jazde Alexandra Radulova. Tento hokejista sa stal do značnej miery tvárou ligy. S gólovými akciami si poradí rovnako brilantne ako si svojho času poradil s panákmi v nočnom klube v Nashville pri play-off NHL, ktorá na neho kvôli tomu do značnej miery zabudla. Urobila chybu. Radudov je jedným z najlepších krídel na svete a Ufa získala pohár predovšetkým vďaka nemu.

 

Na druhýkrát to však nevyšlo a aj napriek tomu, že božský Alexander vyhral bodovanie ligy aj v nasledujúcom roku, kazanský double Ufe dopriaty nebol a úspechy sa presunuli na západ. Kým si východné bašty v prvých troch sezónach užívali, v Moskve sa rodila vládnuca dynastia. Do čela sa postavil Oleg Znarok, bývalý útočník nemeckého Freiburgu a lotyšskej reprezentácie, ktorý sa v roku 1996 zapísal do dejín, keď jeho pamätný gól proti Švajčiarsku v B divízii poslal Lotyšov do elitnej skupiny, v ktorej sú dodnes. Jeho nekompromisný štýl a dôraz na tímovosť priniesli svoje ovocie. Napokon bol to Znarok, ktorý sa nebál prejaviť nezáujem o účasť Alexandra Ovečkina v tíme pri výluke NHL so slovami, my tu žiadne hviezdy nepotrebujeme. Následne si však uvedomil, kto ťahá v Dyname za nitky a Ovieho sa ujal.