Myslím, že v herectve sa nedá zacykliť a ustrnúť, hovorí herečka Barbora Bočková.

Herečka, ktorej cesta k divadlu viedla cez modernú gymnastiku a fyzioterapiu. Tento rok prvýkrát vstúpila na shakespearovské javisko – a rovno ako Emília v inscenácii Othello na Letných Shakespearovských slávnostiach. V rozhovore otvorene hovorí o svojej hereckej ceste, rešpekte ku klasike, aj o tom, čo by zdieľala Emília na Instagrame.


Vaša cesta k divadlu a filmu viedla cez modernú gymnastiku a fyzioterapiu. Prečo nakoniec zvíťazilo herectvo?

To je pravda. Gymnastiku som robila do svojich pätnástich rokov, ale vtedy som dosiahla svoj výkonnostný vrchol, a tak nezostalo nič iné ako tento šport opustiť. Fyzioterapiu, ktorú som následne vyštudovala a niekoľko rokov v odbore pracovala, mám dodnes rada – je to fascinujúca a dôležitá profesia. Ale počas praxe som narazila na bod, kedy som potrebovala urobiť razantnú zmenu. Herectvo nakoniec zvíťazilo aj preto, že v ňom mám stále čo objavovať. Prostredie aj ľudia okolo sa menia, čo mi dáva vnútornú dynamiku, ktorá ma napĺňa. Myslím, že v herectve sa človek len tak nezacyklí a neustrnie.

Je to Vaša prvá rola v hre Williama Shakespeara vôbec. Čo sa vo Vás odohrávalo, keď Vás Letné shakespearovské slávnosti oslovili?

Áno, je to moje úplne prvé stretnutie nielen so Shakespearovým textom, ale aj s Letnými shakespearovskými slávnosťami. Vyštudovala som katedru alternatívneho herectva, nie činohru, takže sme sa na javisku s pánom Williamom vôbec nestretli, len v teoretických hodinách. Mala som k nemu a k blankversu veľký rešpekt. Čítala som ho práve len z povinnosti v rámci štúdia. Ponuku zahrať si v lete rolu Emílie som ale prijala s radosťou – lákala ma tá výzva naučiť sa zase niečo nové a rozšíriť si obzory. Dôležitý bol pre mňa aj režisér Braňo Holiček, s ktorým som už spolupracovala na seriáli Zlatá labuť. Baví ma jeho štýl práce aj ako osobnosť. A tiež ma nalákalo herecké obsadenie, ktoré sa nakoniec ukázalo ako skvelé.

Tesne pred premiérou prichádzali momenty, kedy som spochybnila úplne všetko, čo som za tie dva mesiace vytvorila.

Letná scéna je špecifická. Ako sa Vám skúšalo a hrá pod holým nebom?

Je to úplne nová skúsenosť – otvorený priestor, nevyspytateľné počasie, porty, ruchy okolia, hranie s prechodom svetla v tmu… a ako to všetko ovplyvňuje samotné predstavenie, ponúka nové možnosti v prístupe k tvorbe inscenácie, tak aj prekážky a výzvy, ktoré v divadle medzi štyrmi stenami riešiť skrátka nemusíte. Bolo zaujímavé byť pri tom a pozorovať vývoj. Vonkajší priestor mi nevadí – som práve skôr „vonkajší človek“, keď sa dá, som v prírode, a tak mi divadlo pod večernou oblohou robí dobre. Skúšky boli síce náročné – väčšinou sme začínali o polnoci a končili o štvrtej ráno, vrátane verejnej generálky – ale to k shakespearovským slávnostiam patrí. Prechádzať ranným Pražským hradom bez živáčika je zážitok, na ktorý nezabudnem.

Ako vnímate svoju postavu Emílie? Ako by ste ju stručne opísali?

Emília prináša do inscenácie dynamiku. Je priama, ale súčasne aj tichá, proti svojej vôli.

Keby mala Emília účet na sociálnych sieťach, čo by tam podľa Vás zdieľala a sledovala?

Sledovala by určite silné, emancipované a progresívne ženy – ale v reálnom živote by sa podľa nich pravdepodobne nedokázala riadiť. Ďalej by ju zaujímali účty venované partnerským vzťahom a určite aj nejaká talianska popová hudba, na ktorú si rada zatancuje. Na svoj vlastný profil by ale asi pridávala len beznázorové príspevky – more, rastliny, skrátka „pekne vyzerajúce“ veci, ktoré vlastne nič nehovoria.

Máte nejaký osobný rituál pred predstavením?

Na túto tému som dokonca písala bakalárku na DAMU – volala sa Prechodové rituály k postave. Na začiatku som si sama niektoré rituály vytvorila – dodávali mi istotu pred vstupom na javisko. Postupom času ale nejako prirodzene vymizli. Dnes beriem ako rituál samotnú prípravu na novú inscenáciu – ten celý a pozvoľný vývoj hľadania na skúškach, ktorý sa do mňa a mojej pamäti prepisuje, scénografiu, kostýmy… až sa z toho všetkého stane hotový celok, ktorý si uložím. Pred samotným hraním sa potom už len rozhliadnem okolo seba a pamäť tela je oživená.

Ako prežívate divadelné premiéry?

Kedysi veľmi intenzívne. Tesne pred premiérou prichádzali momenty, kedy som spochybnila úplne všetko, čo som za tie dva mesiace vytvorila. Pohltil ma strach. Našťastie vždy zvíťazila odvaha, ale bolo to veľmi na silu a vyčerpávajúce. Teraz už asi viem vniesť do herectva viac ľahkosti, a naopak sa na hranie teším.

Čo rozhoduje, že ponúkanú rolu vezmete?

Na prvom mieste je pre mňa zmysel a obsah celého projektu, o čom a prečo sa točí alebo hrá. Hneď potom prichádzajú na rad moje časové možnosti – a to býva často ten najväčší zádrheľ. Dôležitú úlohu potom zohráva scenár, režisér, kolegovia a tvorivý tím. To všetko dohromady tvorí taký môj základný „rozhodovací balíček“.

Čo ste ochotná úlohe „obetovať“?

Slovo „obetovať“ mi znie až príliš razantne – skôr by som povedala, čo som ochotná úlohe venovať. Keď ma niečo baví, dáva zmysel a prináša nové skúsenosti, venujem tomu maximum a veľa energie sa mi potom aj vracia, takže „nepracujem na dlh“.

Keby ste si mali vybrať medzi divadlom, televíziou a filmom – čo by to bolo?

Mám rada, keď je život farbistý – takže si nechcem vyberať len jednu cestu. Každá z tých foriem je odlišná a po svojom zábavná. Saturuje ma ako natáčanie, tak aj divadlo.

Barbora Bočková (*17. novembra 1989)

Pochádza z Třebíča, kde sa od detstva vrcholovo venovala modernej gymnastike. Vyštudovala fyzioterapiu na FTVS Univerzity Karlovej, k divadlu ju priviedla náhoda – priateľské pozvanie do amatérskeho súboru na Právnickej fakulte. Následne absolvovala Katedru alternatívneho a bábkového divadla na DAMU. Od roku 2018 pôsobila v hereckom súbore Divadla Na zábradlí, kde stvárnila výrazné postavy v inscenáciách Persony, Mýcení, Discoland alebo Vzkříšení. Spolupracovala aj s Městskými divadlami pražskými, Studiom Damúza, Masopustom alebo divadlom Spektákl. Známa je aj z filmov Premlčané, Metanol či seriálov Prípady 1. oddelenia, Stíny v mlze, To se vysvětlí, soudruzi!, Zlatá labuť alebo Adikts.