Aj ja musím mať svoju Lásku nebeskú!

Patrí medzi najvýraznejšie postavy českej žurnalistiky, posledných osem rokov sme ho v spravodajstve Českej televízie vídali najprv ako zahraničného spravodajcu z Bruselu, potom z Londýna. A práve zo svojej druhej štácie teraz vydal pôsobivú knihu Barvy mého Londýna.

Aké sú Vianoce v britskej metropole?

Iné. Oveľa farebnejšie. Ale tiež hlasnejšie a gýčovitejšie. A plné turistov – neraz až na prasknutie. Bohužiaľ mi prišlo, že práve preto sa podstata Vianoc v Londýne trochu vytráca. Ale na druhú stranu, Briti sú určite veľmi radi, že môžu Vianoce vôbec oslavovať.

Prečo by mali byť radi?

Pretože jeden čas boli Vianoce v Británii zakázané! Naozaj. V polovici 17. storočia zakázal Oliver Cromwell na viac ako desať rokov Vianoce oslavovať. Akokoľvek. Nesmeli sa spievať koledy, nesmeli sa pripravovať vianočné jedlá. Obchody museli byť celé sviatky otvorené, naopak kostoly zatvorené.

Prečo?

Vianoce boli puritánmi vnímané ako neresť. Skrátka pohanský sviatok plný jedla, pitia a záhaľky.

A čo keď niekto neuposlúchol?

Tvrdo sa to trestalo. Armáda kontrolovala dodržiavanie zákazov. Napríklad, či ľudia nezdobia domy alebo nepečú špeciálne sviatočné jedlá. Mnoho ľudí potom skončilo dokonca vo väzení.

Sú sviatky pre zahraničného spravodajcu žatva, stres, obdobie pokoja... – čím vlastne?

Keď sme dorazili do Belgicka, rozhodli sme sa s rodinou tráviť Vianoce v zahraničí. Prvýkrát. Ale aj naposledy. Práve kvôli tomu sklamaniu z nedostatku atmosféry a úplne iným tradíciám sme sa potom už radšej každý rok vracali domov. Na naše vianočné trhy, varené víno, koledy a na rozprávky. A na hory so snehom. Skrátka bez českých Vianoc to nešlo.

Zahraničným spravodajcom ČT ste boli osem rokov, najskôr štyri v Bruseli, potom v Londýne. Čo je najdôležitejšou vecou „vo výbave“ zahraničného spravodajcu?

Pohotovosť. Odolnosť. Kreativita a pevné nervy. Ako spravodajca ste 24 hodín denne v pohotovosti. Spíte s telefónom pod vankúšom. Pokojne vám z pražskej redakcie zavolajú o štvrtej ráno, že chcú do niekoľkých desiatok minút živé vysielanie. Napríklad kvôli nejakému atentátu. K tomu sa očakáva, že absolútne rozumiete všetkému v danej krajine. Viete presne, čo sa deje a čo daná krajina rieši.

Bolo pred tými ôsmimi rokmi ťažké začať žiť s rodinou v cudzej krajine?

Bolo. Môžete sa dopredu pripravovať. Nikdy ale úplne netušíte, čo vás čaká. Zaskočia vás potom rôzne drobnosti. Napríklad. Keď sme dorazili do Belgicka v novembri, prebiehala tam práve taká zvláštna zima. Viac ako mesiac bolo zamračené a pršalo, vôbec sa neukázalo slnko. Mali sme z toho vtedy hroznú depresiu a hovorili sme si, kam sme sa to dostali.

O Vašom pôsobení v Británii ste teraz vydali knihu Barvy mého Londýna. Keď ste ju písali, vraj ste to tajili, a to aj pred rodinou. Prečo?

Som hrozne poverčivý. Hovorím si, že keď budem o niečom veľmi hovoriť, tak to nakoniec nedopadne. Svojej najmilšej žene Lenke som preto ukázal až hotový rukopis. Na druhú stranu ma potom trochu potrestala. Odmietala si ho prečítať.

A prečítala?

Nakoniec áno. Dokonca sa jej to naozaj veľmi páčilo. Čo v jej podaní vyzeralo tak, že povedala: Myslela som si, že to bude horšie. (smiech)

Vo Vašej knihe Barvy mého Londýna symbolizuje Vianoce biela. Kedy sa vlastne sviatky v Londýne začínajú?

Na môj vkus naozaj skoro. Spomínam si, ako už koncom októbra začínajú miestne televízie riešiť vianočnú výzdobu a darčeky. V novembri sa potom Vianoce rozbehnú oficiálne a naplno. Tretieho novembra sa rozsvieti v meste biela svetelná výzdoba a pred vianočnými songami sa v centre mesta nedá utiecť.

V knihe ma zaujal príbeh s veľkým ozdobeným stromom na známom Trafalgarskom námestí. Ako to s ním je?

To je vtipná záležitosť! A každý rok sa okolo toho v Londýne veľa nahovorí. Ten strom totiž britská metropola dostane zadarmo od Nórov, ako poďakovanie za pomoc počas druhej svetovej vojny, keď bol v exile v Londýne nórsky kráľ Haakon VII. Briti si musia zaistiť len jeho prevoz. Lenže ten strom nebýva často veľmi pekný, často je málo košatý. Dosť utrpí aj samotnou prepravou z Nórska. A tak sa vždy Londýnčania smejú, aká metla im to tentoraz z Nórska zase prišla.

Aký zážitok z Londýna dlho nedostanete z hlavy?

Londýn samotný. To mesto plné histórie, kultúry a umenia. Kamkoľvek sa pozriete, všade nájdete nejaký odkaz na hrdú minulosť Britov alebo Rimanov pred nimi. Pulzuje to v ňom ako v organizme. Je síce preplnené a hlučné tak, že to desilo už Karla Čapka, ale aj tu nájdete uličky, kde čas spomalil. Storočné krčmičky a kaviarne delí len pár krokov od rušných ulíc plných ľudí. A každý deň tam môžete objaviť niečo nové: zabudnutý kostol, skrytú sochu, malú galériu, starú krčmu s príbehmi, ktoré by samy vydali na román. Napríklad ten o farbách môjho Londýna. (smiech)

Pozerajú Briti, podobne ako my, na Vianoce rozprávky?

Rozprávky to nie sú, to je česká špecialita. Ale rozhodne to sú vianočné filmy. Napríklad Sám doma, ten je obľúbený. A potom určite film Láska nebeská. To je hit číslo jedna.

A čo v televízii najradšej sledujete Vy?

České rozprávky v neobmedzenom počte. Jeden film tam však tiež musím mať. Každý rok, nikdy nesmie chýbať. Aj ja musím mať svoju predvianočnú Lásku nebeskú!

Lukáš Dolanský (* 15. decembra 1976 )

Český reportér a novinár. Študoval na Methacton High School v Pensylvánii, absolvoval Mediálne štúdiá na Fakulte sociálnych vied Karlovej Univerzity, následne sa štúdiu médií venoval rok aj na University of Westminster v Londýne. Pracoval v MF Dnes a Lidových novinách, následne zakotvil v Českej televízii, kde moderoval Hyde Park, Události, komentáře a viedol aj domáce spravodajstvo. Potom sa na osem rokov stal zahraničným spravodajcom, teraz, späť v ČT, uvádza reláciu Události, komentáře týdne.