Rozhovor s Annou Jiřinou Daňhelovou

Lepšie je byť úprimne škaredý, ako falošne pekný

So sympatickou mladou herečkou sme sa stretli pri výdatných raňajkách a počas rozhovoru sme preberali nemenej výživné témy. Došlo na objavovanie samej seba a rôznych hereckých polôh, na to, ako sa Jiřina stavia k zásadným zmenám imidžu kvôli úlohe aj ako zvláda pozerať sa sama na seba na obrazovke. A tiež, ako je občas nutné sa vedieť sama pochváliť.

Máte za sebou pomerne veľa projektov s kriminálnou a detektívnou tematikou. Baví Vás tento žáner?

Baví ma to veľmi. Teraz momentálne síce hrám v Modrom kóde zdravotnú sestričku, ale už v minulosti som si hovorila, že by som si chcela zahrať policajtku. Posledná vec s kriminálnou témou, ktorú som točila, bol seriál Tři poldové a nemluvně. Ten ešte len pôjde do televízie. Hrala som tam pankáčku, ktorá údajne niekoho zavraždila, a to pre mňa bolo v mnohom zaujímavé. 

Prečo podľa Vás ľudí tak baví krimi?

Asi to v človeku otvára prirodzenú fascináciu zlom a taktiež má krimi silnú negatívnu emóciu. Detektívky sú navyše napínavé, takže to bude možno kombinácia všetkých týchto faktorov.

Keď sa chystáte na náročnú úlohu, ako napríklad v seriáli Tři poldové a nemluvně, potrebujete nejakú špeciálnu prípravu?

Aby som pravdu povedala, ja v sebe tieto herecké zásuvky, čo sa týka ťažkých dramatických úloh, ešte nemám úplne otvorené. Trochu som si ich ohmatala na konzervatóriu a veľmi ma to bavilo. Aj preto k nim mám veľký rešpekt a určite to prípravu chce. Oproti divadlu, kde má človek možnosť si to vyskúšať a nájsť sa v tom, je natáčanie nemilosrdné. Tam máte len pár pokusov. Príprava je teda nutná. Práve pri detektívke Tři poldové a nemluvně som mala ťažkú plačúcu scénu, a ešte k tomu celé natáčanie práve mojou scénou začínalo. Takže som v sebe hľadala veci, kvôli ktorým sa rozplačem. Deň pred tým som si púšťala videá a filmy o Milade Horákovej. Jej posledné listy vo mne spúšťajú plač. Aj tak môže vyzerať príprava na rolu (smiech).

Hrozne sa teším, že raz príde úloha, kvôli ktorej si budem musieť napríklad oholiť hlavu a hrozne rada to urobím

Ako sa taký filmový plač vypína? Dokážete po odohraní scény jednoducho prepnúť?

Čím viac má herec skúseností, tým kratší je potom čas, za aký sa z plačlivého naladenia dostane. Nehovorím, že to mám vždy na povel. Že skončí scéna a ja som zase veselá. To nie. Ale vo filme to ide ľahšie ako na javisku. Tam to človeka vyčerpá viac. Ešte som ale nezažila, že by som sa nemohla dostať z roly.

Aké to je sa na seba potom pozerať v extrémnej emócii?

Určite je lepšie sa vidieť v situácii, kedy je človek pekný a pristane mu to (smiech). Ale ja nie som ten typ herca, ktorý by hovoril, že sa na seba nemôže pozerať. Veľakrát som sa na seba v televízii pozrela. Vidieť rozdiel medzi tým, kde ja to cítim správne a ako to vyzerá navonok, je pre mňa dôležité. Musím povedať, že z môjho pohľadu je oveľa lepšie, keď je človek úprimne škaredý ako falošne pekný.

Dokážete sa pochváliť?

Áno, dokážem. A dlhý čas mi trvalo si uvedomiť, že je dôležité sa vedieť pochváliť. Nikto iný to napokon za mňa neurobí (smiech).

Za svoju hereckú kariéru ste niekoľkokrát zmenili imidž, mali ste rôznu dĺžku i farbu vlasov. Ako sa staviate k situácii, že by ste museli kvôli úlohe napríklad výrazne pribrať alebo urobiť inú radikálnu zmenu?

Dúfam, že raz príde úloha, kvôli ktorej budem musieť podstúpiť nejakú zásadnú premenu. Keď totiž dostanete príležitosť, ktorá niečo také vyžaduje, znamená to nutnosť hlbšej prípravy a hereckej premeny. Hrozne sa teším, že raz príde vec, kvôli ktorej si budem musieť napríklad oholiť hlavu a hrozne rada to urobím. 

Ako to máte s objavovaním seba samej? Nielen v rámci herectva, ale celkovo. Myslíte, že aj deväťdesiatročný herec má stále čo objavovať?

Stopercentne má. Je to práve o tom, kam až človek vďaka svojej vôli a skúmaniu seba samého dokáže dôjsť. Asi sa to veľmi odvíja od toho, s čím sa človek stretne. Niekedy bohužiaľ stačí, keď je dievča pekné a vie trochu rozprávať, a môže byť herečka v seriáli. Pre herca je ale šťastie, keď si s rolou nevie rady. To je presne príležitosť, kedy môže prelomiť hranice a objaviť niečo, čo si myslel, že v sebe vôbec nemá. Problém je v tom, že sa tu často točia projekty, kde toto režiséri po hercoch vôbec nechcú. Stačí to skrátka tak, ako to je. Mne to ale nestačí a veľmi by som sa chcela dotknúť vecí, ktoré mi ani trochu nepôjdu a kde budem so sebou bojovať.


Anna Jiřina Daňhelová (* 1. augusta 1993, herečka)

Anna Jiřina Karla Anežka Daňhelová vyštudovala hudobno-dramatický odbor na Pražskom štátnom konzervatóriu pod vedením Vladislava Beneša. Počas štúdia účinkovala v Národnom divadle v inscenácii Daniela Špinara Ze života hmyzu v malej úlohe podenky. V roku 2015 absolvovala úlohou Emílie z hry Othello a úlohou Klytaimnéstry z hry Oresteia. Na TV Prima ju môžeme vídať v úlohe sestričky v seriáli Modrý kód.

Rozhovor
Foto MGM Agency

Kompletný magazín s množstvom ďalších článkov nájdete voľne k stiahnutiu na