Rozhovor s Adamom Ondrom

Žijem si svoj chlapčenský sen

Má ešte len dvadsaťštyri rokov, už v dvanástich sa ale tento sympatický vysoký brčko zaradil medzi desať najlepších horolezcov sveta. Dnes je v tejto oblasti hviezdou číslo jeden a športovou celebritou, o ktorú sa paradoxne viac bijú zahraničné médiá. Aj keď skalám obetoval takmer všetok voľný čas i detstvo, neľutuje to a život bez lezenia si nevie vôbec predstaviť. A čo ho na tomto extrémnom športe baví najviac? „Byť nohami vysoko nad zemou,“ hovorí.

Vášeň pre skaly ste mali vďaka rodičom--horolezcom skoro od kolísky. Pamätáte sa, ako sa na Váš koníček pozerali učitelia a spolužiaci?

Bol som v škole skôr taký mimoň. Žil som svojím lezením, v škole som sa bavil len s pár kamarátmi, a čo si o mojom koníčku ostatní myslia, ma až tak nezaujímalo. Dosť dlho to možno ani nevedeli. Nie som typ, čo by sa chválil na počkanie. Učitelia sa to tiež dozvedali postupne a na moje ambície reagovali minimálne zhovievavo.

Svojmu koníčku ste sa venovali aj celú pubertu. Mali ste čas prežívať s rovesníkmi prvé lásky, večierky a školské výlety, alebo ste stále len trénovali?

Puberta ma celkom obišla, kamarátov som mal hlavne v lezeckej spoločnosti, a to hlavne starších kamarátov. S rovesníkmi som také to klasické dospievanie asi naozaj neprežil, ale nemrzí ma to. Robil som, čo ma bavilo, a neľutujem to. Inak si však myslím, že je síce potrebné brať šport a tréning vážne, ale všade sú nejaké hranice. Čím viac športu človek obetuje, tým väčší tlak potom cíti na výkon. A preto je treba to nejako vybalansovať. A ja som nikdy nemal pocit, že toho obetujem príliš.

V čom Vás vlastne skaly tak fascinujú?

Je to komplexný zážitok. Na skale je človek sám, musí sám vymyslieť tú správnu cestu nahor, je v mieste, kam sa väčšina nedostane. Je to dobrodružstvo a veľký kus slobody. Navyše sa mi na skalách páči fakt, že som v prírode, cestujem a spoznávam ľudí.

Je to dobrodružstvo a veľký kus slobody

Ste jednotkou v lezení na obtiažnosť. Čo je pri tejto disciplíne najdôležitejšie? Je to sústredenie, zvládnutá technika?

Predovšetkým človek musí vedieť liezť. Cesta sa dá vždy vyliezť s použitím veľkej sily, ale umenie je cestu vyliezť s čo možno najmenšou silou. A pri tom ide o koordináciu celého tela. Inak je potrebné mať silné prsty a silu v celých pažiach, vedieť sa dobre hýbať, celým telom, mať správny rytmus a taktiku a samozrejme si veriť v hlave. Keď od začiatku pochybujete o tom, že to vyleziete, tak to jednoducho nevyleziete.

Patríte medzi najúspešnejších horolezcov sveta, čo dokazuje napríklad Váš úspech na Svetových pohároch. Dokážete sa vďaka tomu športom slušne uživiť?

Ak je človek jedným z najlepších na svete, uživiť sa tým dá. Ale ani nemusím jazdiť na preteky, vďaka sponzorom sa dá uživiť aj lezením na skalách.

Tento rok ste v Nórsku zdolali najťažšiu cestu sveta a zaviedli nový stupeň obtiažnosti 9c. Splnil sa Vám tým sen?

Cesta Silence bola dlhodobo mojím snom a cieľom. Ako chlapec som vnímal 9c ako niečo také neskutočné a nedosiahnuteľné, že to bolo skôr sci-fi.

Keď leziete niekoľko dní v kuse, na čo myslíte? Predsa len ste na skalách veľmi osamelý…

Keby som tam v tej veľkej stene v Yosemitoch bol naozaj sám, asi by som sa cítil osamelý, ale leziem s parťákom, takže sa sám naozaj necítim. A v Yosemitoch sme si s Pavlom Blažkom naozaj skvele rozumeli. Navyše pri lezení takej veľkej a ťažkej steny je veľa prestojov a odpočinkov, takže je to podobné, ako keď som na menších skalách, kde som po desiatich či dvadsiatich minútach lezenia späť na zemi. Len s tým rozdielom, že som napríklad v 800metrovej expozícii. Ale to je skôr taký príjemný bonus, je to super pocit, cítiť ten vzduch pod nohami.

Pociťujete ešte niekedy pri extrémne ťažkých výstupoch strach?

Záleží, aký to je štýl lezenia. Pri športovom lezení alebo na umelej stene sa nebojím, pretože ak človek používa hlavu, je to objektívne naozaj veľmi málo nebezpečné. Maximálne strach zo zlyhania, že to nevyleziem. Ale v takej veľkej stene v Yosemitoch sa bojím, pretože tam napríklad to istenie nie je vždy spoľahlivé a niekedy je to naozaj nebezpečné.

Väčšinu času trávite cestovaním. Zvykli ste si na to?

Dlhé prejazdy autom či lietadlom stále tam a zase späť sú únavné a zvyknúť sa na to nedá, ale mám to svojím spôsobom rád. Cestovanie všeobecne je na lezení veľké plus.

A čo vzťahy medzi horolezcami? Máte medzi nimi priateľské väzby, alebo tam ide o tvrdú konkurenciu ako v prípade iných športov?

Až na výnimky sa v spoločnosti lezcov cítim skvele. Sme kamaráti.

Máte vyštudovaný podnikový manažment. Prečo ste nezvolili športový odbor? Myslíte, že sa budete ekonomike v budúcnosti venovať?

Nezvolil som športový odbor, pretože by mi v ničom nepomohol a asi by ma to štúdium ani nijak nebavilo. Naopak ekonomika sa môže vždy hodiť a niektoré časti štúdia ma aj veľmi bavili.

Režisér Petr Pavlíček o Vás nakrútil už dva dokumenty. Ako ste si zvykli na to, mať niekoľko rokov za chrbtom štáb a kamery?

Je určite dôležité ísť si niekedy zaliezť bez štábu, ale na druhú stranu je škoda niektoré veci nezdokumentovať, takže je treba kombinovať oboje. Ale väčšinou je aj to lezenie so štábom naozaj v pohode. Je to hlavne o ľuďoch.

Kde sa vidíte za desať rokov?

Ako lezec. To je jediné, čo v tejto chvíli viem.


Adam Ondra (* 5. februára 1993, horolezec)

Narodil sa v Brne a s rodičmi liezol na skaly už od detstva. Jeho koníček sa mu čoskoro stal aj prácou, už niekoľko rokov sa lezeniu na obtiažnosť venuje profesionálne. V septembri 2017 sa mu po mesiacoch trénovania podarilo posunúť hranice horolezectva na vyšší level – v Nórsku zdolal, ako jediný na svete, 45metrovú jaskynnú cestu v obtiažnosti 9c. Dovtedy mali najťažšie cesty podľa tzv. Francúzskej klasifikácie označenie 9b+. Je trojnásobným majstrom sveta v lezení na obtiažnosť.

Rozhovor
Foto Pavel Klement, Pavel Blažek

Kompletný magazín s množstvom ďalších článkov nájdete voľne k stiahnutiu na