Rozhovor s filmárom Ronanom Donovanom

Vlci sú fascinujúce zvieratá, od ktorých sa môžeme veľa naučiť

Filmár Ronan Donovan strávil tri mesiace s arktickými vlkmi, aby zaznamenal ich unikátny štýl života. Aké to je byť vlkom nablízku a čím si získali jeho srdce nám priblížil v rozhovore k svojej dokumentárnej minisérii Kráľovstvo vlka arktického.

Ako sa z vyštudovaného biológa stane autor filmov o divokej prírode?

Vždy som chcel pracovať so zvieratami. Strávil som osem rokov štúdiom rôznych druhov divokých zvierat. Postupne som bol tlačený, aby som sa venoval užšiemu záberu, pretože ako biológ sa človek nemôže venovať všetkému a musí sa špecializovať. V určitom momente som došiel k tomu, že by som sa možno chcel venovať viac komunikácii vedeckých tém a popularizácii vedy. V mnohých ohľadoch som mal šťastie a táto určitá transformácia sa mi podarila. V niektorých ohľadoch je tá práca rovnaká. Používam kameru, aby som mohol zaznamenávať informácie. Potom musím dať všetko dohromady, aby som mohol publikovať výsledok. To mám s vedcami podobné. Robím, čo môžem, aby som pri všetkých mojich projektoch mal vedeckých spolupracovníkov. Vedu som neopustil.

Predpokladám, že ste sa museli doučiť filmárske remeslo, je to tak?

Presne tak. Ale úprimne, ak je niekto do niečoho taký zapálený a je tým, dalo by sa povedať, posadnutý, dá sa to. Všetko som sa naučil sám. Používal som Google, aby som sa dozvedel všetko potrebné, čo je našťastie v dnešnej dobe možné. Potom už len musíte ísť von a natáčať tak dlho, kým sa nedostanete na potrebnú úroveň.

Verím, že príbeh vlkov dokáže priblížiť tému ochrany krajiny aj ľuďom, ktorých by to normálne nezaujímalo.

Aké to bolo byť s vlkmi? Vyzerá to, že Vás veľmi dobre prijali.

Vlci sú extrémne fascinujúce zvieratá. V minulosti sme pracovali predovšetkým so šimpanzmi a gorilami. Ak s nimi mám porovnávať vlkov, tak samozrejme predovšetkým žijú v inom prostredí. Je to mrazivá krajina, kde nie sú žiadne stromy. Ďalší veľký rozdiel je, že vlci prirodzene absolvujú obrovské vzdialenosti, aby sa dostali ku koristi a mohli sa najesť. Napríklad šimpanzy, tí majú k dispozícii prales a v ňom veľa jedla. Vlci musia naopak korisť hľadať a prenasledovať ju niekedy tridsať, ale aj päťdesiat kilometrov, aby ju dostihli. Vďaka tomu, keď s nimi trávite čas, môžete vidieť krajinu ich očami a to je úžasné. Naozaj zaujímavé je, ako sa pohybujú, akým spôsobom medzi sebou komunikujú a značia si cestu. Aj spôsob, akým lovia a vychádzajú s inými svorkami vlkov. To všetko je úžasné a také iné ako ostatné druhy, ktoré som mal možnosť sledovať.

Človek by podľa Vášho rozprávania povedal, že ste sa do vlkov zamilovali…

Možno áno (smiech). Viete, ja som si zamiloval to, aké všetky témy dokáže pozorovanie vlkov otvoriť a priblížiť ľuďom. V spojení s vlkmi hovoríme o nespútanosti, o divočine a taktiež o ochrane prírody. Pretože jediné miesto, kde môžu títo vlci žiť, sú široké planiny, kde nežijú ľudia. U nás v USA sú ľudia posadnutí psami. Je to pre nás asi najbližšie zviera. A práve vlci sú psom veľmi podobní, a ja tak dúfam, že vlci vďaka tejto podobnosti pomôžu rozšíriť tému ochrany krajiny aj k ľuďom, ktorých by to inak nezaujímalo.

Koľko ľudí bolo v tíme, ktorý točil Kráľovstvo vlka arktického, a ako dlho to trvalo? Z obrazovky to totiž vyzerá, že ste to boli len Vy a vlci?

V teréne sme boli celkovo traja: ja, druhý kameraman a potom ešte produkčný. Strávili sme tam tri mesiace. Na prvých sedem týždňov sme mali aj režiséra. Predtým prebiehalo šesť mesiacov plánovania a po natáčaní nasledoval ešte rok postprodukcie, než bol film hotový. Takže zhruba dva roky celkovo od toho, čo som prišiel s projektom až do výsledného filmu.

To je naozaj dlhý čas!

Máte pravdu. Je to môj prvý takýto veľký projekt. Naozaj som sa toho za ten čas veľa naučil, vážne veľa vecí. Ako o vlkoch a o prírode, tak o filmárskom remesle. Som za to veľmi vďačný.

 


Ronan Donovan (*22. augusta 1983, fotograf a filmár)

Americký fotograf a filmár pôvodne vyštudoval biológiu na Univerzite v New Hampshire (2005). Už počas štúdia ho fascinovali divoké zvieratá a neskôr sa rozhodol, že namiesto vedeckej dráhy sa bude venovať popularizácii vedy a ochrane prírody. Vďaka samoštúdiu a nezmernej túžbe dokumentovať život divokých zvierat sa z neho stal profesionálny fotograf a tiež filmár. Za svoju profesijnú dráhu mal okrem iného možnosť dokumentovať život šimpanzov v Ugande a liezol tiež po horách v Rwande, aby tam zaznamenal život goríl horských. Od roku 2014 spolupracuje s National Geographic ako výskumník a dokumentarista.

Rozhovor
Foto National Geographic/Stewart Volland

Kompletný magazín s množstvom ďalších článkov nájdete voľne k stiahnutiu na