Rozhovor s Janom Čechom

Neuveriteľný Jan Čech (nielen) o neuveriteľných príbehoch lietadiel

Jan Čech, dlhoročný letecký mechanik na pražskom letisku, ale aj letecký publicista a predovšetkým sprievodca exkluzívneho dokumentu televízie Up Network Neuveriteľné príbehy lietadiel. Ikona českého letectva nám prezradila nielen zážitky z natáčania, ale aj napríklad to, prečo pri práci hovorí neslušne alebo čím by neletel ani za milión. A to Jan Čech miluje všetky lietadlá – aj tie pokazené!

Ktorá epizóda Neuveriteľných príbehov lietadiel Vám pri natáčaní urobila najväčšiu radosť, pri ktorej ste si povedali, tak toto ma bude baviť najviac?

Ťažko povedať, ktorá epizóda mi urobila najväčšiu radosť. Mal som radosť zo všetkých, ktoré sme robili. Keď sa človek rozpráva s ľuďmi, ktorí vedia, o čom hovoria, ktorí to, o čom hovoria, poznajú, a majú ešte dar reči, je to radosť. Takí boli všetci moji hostia. Ale bol som veľmi prekvapený a hneď na začiatku musím povedať, že to bolo veľmi milé prekvapenie. Začalo to tým, že sme išli natáčať kapitolu o vírnikoch. O tých som dovtedy vedel len to, že existujú, ako fungujú a že ho mal James Bond. K tomu mi „rejža“ Jakub povedal, že tam príde Josef Mladý. O ňom som vedel len to, že to je šašo z televízie, ktorý vystupuje s Náhlovským. O čom sa s ním budem, preboha, rozprávať? Vírniky som si naštudoval, dozvedel som sa, že si veľa ľudí namlátilo pusu, keď s vírnikom lietali. Mnohí to neprežili. Josef Mladý ma už raz prekvapil, keď s Náhlovským hrali rokenroly, a veľmi dobre, ale to bolo asi tak všetko. „Honzo, poletíš s Pepom a budete sa rozprávať. Vo vírniku budú kamery a mikrofóny.“ To ma malo varovať! Po prehliadke hangárov a dielní prišiel pán Mladý a povedal: „Ja som Pepa Mladý a mám s Vami urobiť rozhovor. Nemohli by sme si tykať?“ Zistil som, že to nie je šašo z televízie, ale veľmi inteligentný milovník letectva. Aj keď, môže byť inteligentný milovník letectva? „Všetci ste rovnaký magori!“ Vravievala moja niekdajšia manželka. Asi mala pravdu. Ale Josef Mladý nielenže je v odbore erudovaný, ale je nadaný aj slovom, a tak bola radosť s takým človekom robiť rozhovor a potom s ním letieť. Neviem, či to je v dokumente, ale keď sme sa s vírnikom rozbiehali, vykríkol: „Zatiahni brucho, alebo si rozbijeme hubu!“ Ako priťahoval, oprel sa knipeľ riadenia o moje brucho, pretože som sedel rozvalený v kokpite. Je to skvelý človek, ktorý ma veľmi príjemne prekvapil. Pretože lietadlá milujem, nerobím medzi nimi rozdiely. Samozrejme som rád natáčal pokračovanie o Avii 14. Bolo to prvé lietadlo, na ktorom som robil – a na prvú lásku človek nikdy nezabudne, či už ide o babu, alebo o lietadlo. Alebo Boeing 747 – toto lietadlo milujem a rád ho fotografujem, je krásne zo všetkých strán.

Existuje vôbec lietadlo, pri ktorom by ste si povedali, tak do toho si nesadnem ani za milión?

Do ktorého lietadla by som si nikdy nesadol? To je zložitá otázka. Ja si rád sadnem do čohokoľvek, čo je len trochu ochotné letieť. Moc som sa nehrnul do vírniku. Ale po lete s ním to skončilo tak, že som ľutoval, že nemám zbytočné štyri milióny, aby som si ho mohol kúpiť! Ultralighty vo mne nebudia práve dôveru, pretože ja som ultratučný, a aj keď Jirka Tlustý hovoril, že ma zvezie – a viem, že on lieta s prstom v nose – musel som ísť domov. V prípade lietadiel ide skôr o to, kto ich prevádzkuje.

Keď som pracoval v Bangkoku na letisku Don Mueang, stálo tam množstvo vyradených lietadiel. Jazdil som medzi nimi a fotografoval som si ich. Okrem iného tam stálo aj jumbo spoločnosti Orient Thai Airlines. Pod ním kaluže prevádzkových kvapalín, z toho tieklo aj to, čo tam nikto nikdy nenalial. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som videl, ako ho jedného dňa pritiahli pred odbavovaciu halu, stál pri ňom zdroj elektrického prúdu a evidentne s ním hodlali odletieť. Potom k lietadlu, ktoré pripomínalo kominársku guľu, aké bolo „čisté“, priviezli cestujúcich a tí stúpali po schodoch do lietadla. Pôvodne som si myslel, že niečo filmujú, ale keď odišli schody a lietadlo začalo nahadzovať motory, z ktorých išli najprv oblaky dymu z nespáleného oleja, ktorý natiekol do motorov, bolo mi jasné, že plánujú odletieť. V Thajsku majú pred každým domom oltáriky a sú silne veriaci, ale mám dojem, že sa ich bôžikovia niekedy skutočne nadrú! Tak s takýmto vrakom by som asi letieť nemusel. Ale ono sa to lietadlo druhý deň vrátilo! Viera hory prenáša, prečo by nepreniesla aj Boeing 747?

Existujú lietadlá, ktoré majú viac štartov ako pristátí, ako je Jak-42, napriek tomu som s ním letel, keď ho ponúkali ČSA! Našťastie vtedy bol u aerolinky niekto rozumný a po skúsenostiach s Jakom-40 toto nepodarené lietadlo odmietol. Letel som aj balónom – úžasná vec! Takže lietadlo, do ktorého by som nevliezol, asi nie je, sú ale spoločnosti, s ktorými by som neletel.

Koľko neslušných slov poviete počas jednej zmeny na letisku?

Ja lietadlám nenadávam, ja nadávam ľuďom okolo nich. Niekedy sa človek stretne s takou tuposťou a aroganciou, že si musí nejako uľaviť. Lietadlá sú v tom vždy nevinne. Naštvalo ma raz, keď som strávil celú noc nad únikom hydraulickej kvapaliny z Boeingu 757 spoločnosti British Airways. Nakoniec sme ten únik s kolegom našli a opravili. Ráno som to hrdo hlásil kapitánovi. „To ste nemuseli, to je posledný let tejto mašiny, je predaná DHL a ide na prestavbu na nákladný stroj.“ Keď potom priletela vo farbách DHL do Prahy, kopol som do kolesa a povedal veľmi neslušné slovo.

Videl som nakladača, ako sa blíži k nahodenému motoru. Aby som zabránil tragédii, odhodil som slúchadlá, dobehol ho a zrazil na zem. Ležal na zemi a divil sa, nad ním nahodený motor: „Čo robíš, ty debil?“ – „Sám si debil, mohlo byť po tebe!“ Nakoniec mu to došlo a sme dodnes kamaráti. Rovnako tak ma strhol na zem Jarda Vosátka, keď vyrážal zo stanovišťa jeden zaslúžilý súdruh s Tu-134, bez toho, aby mal od pozemného personálu povolenie, a ja som sa pozeral na druhú stranu, či mu ho už môžem dať. Krídlo vytáčajúceho sa lietadla by ma vzalo akurát do hlavy. Potom som nadával plynne dosť dlho.

S niektorými pilotmi bola ťažká dohoda. Taký KKK, to bolo neskutočné hovädo. Keď som mal to „šťastie“, že som robil na lietadle, s ktorým on letel, môj slovník býval veľmi košatý. Okrem tohto exota som väčšinou s pilotmi vychádzal veľmi dobre. Zažil som skvelých pilotov – aj pilotov, ktorí sa neskutočne chvastali, a nakoniec bolo jasné, že tým len zakrývajú to, že sa boja lietať.

Chceli ste so svojou prácou niekedy seknúť?

Boli chvíle, kedy som ľutoval, že robím mechanika. Napríklad keď som strávil na ploche pri jumbe vo fujavici dve hodiny, pretože sme ho odmrazovali – a zavrela sa dráha, potom sme ho odmrazovali druhýkrát – a zase sa zavrela dráha… A odmrazovali sme tretíkrát. Kolega, ktorý bol trochu intelektuálne nesmelý, mi zobral auto s tým, že mu končí zmena, a nechal ma tam sedieť na bobku pri podvozku – ja som si pripadal ako Hanč, keď hľadal Vrbatu. Ale to bolo len raz a ja si spomínam hlavne na to, ako mi svet lietadiel priniesol skvelých kamarátov a skvelé zážitky, na to zlé som už zabudol.

Rozhovor
Foto UP Network

Kompletný magazín s množstvom ďalších článkov nájdete voľne k stiahnutiu na