Rozhovor s Milanom Peroutkom

Fanúšikom chcem odovzdať z pódia čo najviac lásky

Tento modrooký sympaťák pochádza z umeleckej rodiny – jeho otec bol bubeník v legendárnej kapele Olympic, mama je zase úspešná spisovateľka. On sám prepadol najprv herectvu, potom sa stal jeho vášňou spev. Pred šiestimi rokmi založil skupinu Perutě, ktorá sa na českej popovej scéne slušne uchytila.

Už od raného detstva ste vraj navštevovali dramatické krúžky. K tomu Vás viedli rodičia, alebo ste si sám ako chlapec presadili, že chcete byť hercom?

Naopak, mamka mi skalopevne tvrdila, že nič ako dramaťák neexistuje. Musel som ju dotiahnuť až k výkladu na rohu ulice, kde visel inzerát práve na taký krúžok. Od ôsmich rokov som tam chodil prakticky stále. Pamätám sa, že keď som mal uviesť na prvej hodine dôvod, prečo som sa prihlásil, povedal som, že by som si strašne rád zahral v televízii, ale dostatočne si na to neverím, a preto na sebe potrebujem pracovať. No a ten pocit mám vlastne dodnes, len už som k tým výzvam smelší.

Považujete sa za extroverta?

Keď som s ľuďmi, podvedome u mňa funguje pocit, že sa so mnou musia cítiť dobre. Naladím sa na ich nôtu, ale keď prídem domov, zrazu vypnem. Len si tak čučím, zvolám všetky zvieratá v baráku a rozprávam sa s nimi, ako sa ten deň mali. To je taký môj rituál.

Po mame ste sklony k písaniu nezdedili? Bavilo Vás písať na škole slohové práce?

To viete, že áno. Lenže som od detstva strašne dôsledný. Takže som doma vydával časopisy, dokonca som vyhral cenu mladého spisovateľa, ale vždy to bolo trochu na dlhé lakte. A v hudbe ma baví byť autor textov, vlastne to bol jeden z dôvodov, prečo som založil vlastnú kapelu. Nejaká forma výpovede. Nechcem byť len interpret.

Aké boli začiatky s Vašou kapelou? Skúšali ste s chlapcami napríklad v garáži, ako to poznáme z amerických filmov?

Skúšali sme u nás v obývačke. Vnútorne som sa odhodlal, že nadviazať na moju prvú hudobnú tvorbu mi ako jediné dáva zmysel. A tak som k sebe postupne začal nabaľovať ľudí i skúsenosti. Vlastne to bol pre mňa zásadný životný medzník, aj keď sa to všetko muselo prirodzene nejako vyvinúť a rozvinúť. A to sa samozrejme stále deje.

Ako spomínate na prvý koncert?

Že prišlo pár známych, že som bol nervózny, ale že som to veľmi chcel, a tak mi ani jedno poriadne nevadilo. A tiež že tam ku mne na pódium prišla nejaká opitá pani a pri našom najromantickejšom slaďáku mi skoro zapálila vlasy. Bolo to v pražskom Rock Café.

Bývate pred vystúpením nervózny? Pred kamerou môžete svoj výkon pokaziť a zopakovať, na pódiu sa ide naživo…

Naopak by som povedal, že som nervóznejší pred kamerou, pretože sa to všetko zaznamenáva. A pri seriálovej práci zase nie je na veľkú precíznosť čas. Som častokrát rád, že v hlave udržím texty a že si strážim, aby som stál správne natočený na kameru. Takže sa opäť učím a som za tú školu v podobe nekonečného seriálu rád. Ale na koncertoch už sa tiež veľa natáča na telefóny. Niekedy si hovorím: Sakra, snáď to nedajú niekam verejne!

V máji začalo Vaše turné s projektom Film Music Tour, kde Vás sprevádza orchester pod vedením japonského dirigenta. To musí byť krásna spolupráca! Aké filmové hity patria k Vašim najobľúbenejším?

Je to krásna česko-moravsko-japonská spolupráca. Moc si to po prvotných nervoch užívam. Mám tam aj jednu poctivú swingovku alebo song od Eltona Johna Can you feel the love tonight, vďaka ktorému kedysi začal moje spievanie vnímať aj tatko. Takže pre mňa tam má každý song nejaký význam, ktorý je práve ešte umocnený tým úžasným telesom, ktoré sa volá Moravia Brass Band. Všetkých srdečne pozývam.

Ste tiež tvárou nadácie Smiling Crocodile, s ktorou veľa cestujete. Ako konkrétne pomáhate sluchovo postihnutým deťom z celého sveta?

Aktuálne vyrážame natáčať hymnu Because I hear I live, ktorú sme zložili s bratom Honzom a riaditeľkou nadácie Dášou Herrmannovou, do všetkých rozvojových krajín, kde organizácia pôsobí. Vždy v ich jazyku a s ich spevákmi. Nakoniec z toho vznikne taký veľký videoklip, ale nebudeme ešte predbiehať. Veľa na cestách spoznávam a učím sa. Navštevujú sa nemocnice, posilňujú vzájomné vzťahy, kontrolujú terapie, rozdávajú darčeky. Dáva sa taký ten dôležitý pocit, že v tom nie je nikto sám. Veľmi ma to baví a je to cesta, ktorou chcem ísť aj ďalej.


Milan Peroutka (* 24. marca 1990, herec a spevák)

Od detstva spieval v zbore a navštevoval dramatické krúžky, umeleckú školu si však nevybral, na vysokej škole študoval cestovný ruch. Zahral si v seriáloch Vyprávěj, Horákovi, Gympl, To nevymyslíš a v Ordinácii v růžovej zahrade, kam sa dokonca vrátil po jedenástich rokoch v úlohe medika. Je tiež muzikálovým hercom a spevákom, účinkoval napríklad v Ať žijí duchové alebo v Krysařovi. Okrem toho často moderuje kultúrne a spoločenské podujatia, na hudobnej stanici TV Óčko pôsobí ako moderátor Mixxxer Show vo dvojici s youtuberkou Nikolou Čechovou.

Rozhovor
Foto Robert Vano

Kompletný magazín s množstvom ďalších článkov nájdete voľne k stiahnutiu na