Boj so sociálnymi sieťami som sa rozhodol vyhrať!

Kto by ho nepoznal! Aj keď sa s jeho menom dodnes spájajú úspešní Snowboarďáci, Jiří Mádl od ich premiéry pred 18 rokmi urazil neskutočnú cestu. Českobudějovický rodák je nielen úspešným hercom, ale aj scenáristom, režisérom, a teraz už dokonca tiež spisovateľom.

Vy fakt vydávate knihu? Ako Vás to napadlo?

Pamätám sa, že som stál s miernou opicou a príjemným rozpoložením na stanici v Bratislave a čakal som na vlak. A hovoril som si, že by som možno mohol začať napínať sily na napísanie tej knižky, čo som roky plánoval. V tej chvíli mi pípla SMSka: Dobrý deň, volám sa Markéta Bidlasová a píšem Vám za vydavateľstvo Albatros, chcela som sa opýtať, či ste niekedy neuvažovali… Nekecám, bolo to presne v tej chvíli. Napísal som prvú kapitolu a poslal som ju pár ľuďom, či sa to dá čítať. Potom druhú a zase som ju rozoslal. A keď už som urobil rozhodnutie do toho ísť, tak od tej chvíle je to niečo vyše dvoch rokov až po vydanie.

Zaviazali sa k tomu preto, aby akékoľvek ich konanie bolo bez následkov, aby sa mohli vyjadrovať, zverovať sa s tým, čo nikdy nikomu nepovedali. S tým, čo ich bolí, čo robia, čo chcú. Aby sa mohli hádať, ale aj písať si o sexe a provokovať sa bez následkov. Aby jednoducho mali bezpečný priestor. V ideálnom svete by sme si tak predstavovali napríklad domov, ale ideálny svet neexistuje. Ale je možné sa na neho hrať – na planéte Krypton.

Z ľudskej pozornosti sa stala komodita, ktorú internetovým gigantom ochotne odovzdávame a oni s ňou obchodujú.

Našli ste pre taký príbeh nejakú inšpiráciu, alebo je to číra fikcia?

Ako pri filme Pojedeme k moři určite sa vynoria otázky, nakoľko je to autobiografické, pretože Martin je z Českých Budějovíc a odišiel študovať do Rakúska na gymnázium, rovnako ako ja, hoci ja som tam nebol tak dlho. Obe linky, Martina aj Veroniky, sú však inšpirované niektorými ľuďmi, čo som stretol a vecami, ktoré sa stali. Ale nie mne.

Nakoľko sú pre Vás dôležité sociálne siete?

Je to pre prácu, ktorú robím, nutnosť. Pomaly som sa odrazil od dna úplnej nevraživosti k nim a postupne by som rád prešiel v elegantného a zhovievavého používateľa. Čo ma na nich ale fascinuje je, ako rýchlo a zásadne stihli premeniť náš svet a naše myslenie. Stratili sme jednu z našich najcennejších zručností, a to našu pozornosť. Z ľudskej pozornosti sa stala komodita, ktorú internetovým gigantom ochotne odovzdávame a oni s ňou obchodujú. Ale ja sa o to naozaj intenzívne zaujímam a rozhodol som sa svoju myseľ neznehodnotiť a ten boj o pozornosť vyhrať. (smeje sa)

Napísali ste už niekoľko filmových scenárov. Aký veľký rozdiel bolo písať knihu?

Na začiatku vôbec. Pretože štruktúru príbehu, na čo využívam takú zvláštnu techniku, som si pripravil aj u knižky rovnakým spôsobom. Ale to samotné písanie je potom už iné. Scenár vyžaduje určitý druh disciplíny v proporčnosti, snažím sa napríklad, aby minúta deja zodpovedala jednej stránke scenára. A tak veci kondenzujem, alebo naopak naťahujem. Pri knižke to tak samozrejme nie je. Výsledný efekt sa doručuje slovami, takže človek sa musí primerane venovať opisu miest, ľudí a tak podobne. Spisovateľ to nedoženie cez hercov, kameru alebo hudbu. Musí vládnuť jazykom. Ten najväčší rozdiel je ale v tom, že keď človek napíše scenár, je to ešte len také pozvanie na to urobiť ten výsledný produkt, teda film. Keď píšem knižku, tak viem, že to už je ono. Napíšem to a toto je moje dielo, ktoré odovzdávam a má dať ľuďom zážitok. Myslím, že je to zároveň tá rozhodne najpohodlnejšia a najmenej stresová práca, ktorú som kedy robil.

Po knihe sa teraz vrhnete na Váš veľký vysnívaný filmový projekt – Vlny. Napísali ste k nim scenár a budete ich aj režírovať. O čom budú?

Vlny sú pre mňa predovšetkým príbehom o ochrane tých, ktorých milujeme. Vo chvíľach, keď nám ide o krk. A neraz o to, aby náš život mal nejakú hodnotu. To je ťažké. Koľko ľudí naprieč históriou muselo zradiť svoje srdce, aby oni alebo ich blízki prežili… Je to film o Tomášovi, ktorý je za podivných okolností najatý do redakcie, ktorá posúvala Československo v šesťdesiatych rokoch k slobode. Dostáva sa hneď do niekoľkých mlynských kameňov. A hoci je len technik, bude mať na chod redakcie v rozhodujúcich chvíľach obrovský vplyv. Je to príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami a skupinou redaktorov, ktorú viedol Milan Weiner.

Prečo ste si vybrali práve túto tému?

Objavil som ju počas štúdia na vysokej škole, kde som čítal knižku Od mikrofonu k posluchačům. A tam bola kapitola práve o Weinerovej redakcii. Myslím, že mám s tými ľuďmi veľa spoločného, ale to je už trochu nafúkané hovoriť. Jednoducho mám pocit, že k nim mám citovú väzbu, mnoho z nich som stihol aj stretnúť.

Vraj sa chystáte prepojiť novo natočené scény s čiernobielym archívnym materiálom…

Je to špeciálna technika, ktorá vyžaduje veľa hľadania v archíve a prispôsobovania scén. Reálne zábery sa dajú dnes veľmi autenticky zafarbiť a dozvučiť, a divák tak môže s naším hercom napríklad prechádzať skutočným davom, ktorý bránil tankom dostať sa k rozhlasu.

Odkiaľ sa vôbec vzala Vaša vášeň pre film a herectvo?

Jednoducho som ako dieťa veľa pozeral filmy, hral som sa na ich hrdinov a cítil, ako veľmi ma to baví. A ako veľa mi to dáva. Nekonečný príbeh, Sám doma, Superman… Príbehy nám dávajú čas nájsť vo veciach zmysel, život veľmi nie. Ten nám často prekĺzava a dáva zmysel až spätne, a to je často na niektoré veci neskoro.

Ste aj herec. Keď Vás niekto osloví s ponukou na rolu, čo rozhoduje, či ju prijmete?

Či mám na ňu chuť. Či tomu mám čo dať. Či sa to nepodobá niečomu, čo som už hral. A tak podobne. Často aj to, koľko majú na ten film dní. Dnes je veľa filmov, ktoré sa tvorcovia snažia vyrobiť za pätnásť dní, a to už viem, že sa nepodarí. Takto sa filmy robiť nedajú.

Láka Vás aj divadlo?

Ako herec by som rád divadlo robil, ale nakoniec z toho vždy z časových dôvodov zišlo. 

Pri filme ste aj pri výbere hercov alebo napríklad miest, kde sa bude natáčať?

Som pri všetkom. Pri strihu už nesedím celý čas a chodím v etapách, ale inak sa toho bezo mňa veľa neodohrá.

Je o Vás známe, že sa rád učíte cudzie jazyky. Ostatne Vašu metódu – mať nalepené lístočky so slovíčkami na veciach a miestach – ste použili aj pre vietnamského chlapca Songa vo filme Na streche. Koľkými jazykmi vlastne hovoríte?

Hovorím plynulo po anglicky, po nemecky a po taliansky. A k tomu občas dobre rozumiem po francúzsky a po španielsky, ale to už je skôr podobnosťami s taliančinou a latinčinou, ktorú som mal šesť rokov na gymnáziu.

A čo naopak tak veľmi známe nie je, je, že dlhodobo podporujete Centrum Arpida v Českých Budějoviciach. Prečo práve to?

Arpida bola založená na moje narodeniny a ja som bol vtedy ako sedemročný zhodou okolností na jej otvorení. Je to asi tá najlepšie fungujúca zo všetkých mojich dobročinných činností, čo robím. Je tam silná väzba, Arpida je ako inštitúcia naozaj dobrá, odvážna a má svoju tvár. Je to jednoducho tak. Myslím, že už patríme k sebe.

A pri tom všetkom – ako si najlepšie oddýchnete?

More… Dajte mi more… Kalábria… Prosííím!

Jiří Mádl (* 23. októbra 1986, herec, režisér a scenárista)

Herecky sa preslávil predovšetkým filmami Snowboarďáci, Eštebák, Colette, Gympl, Prebudím sa včera, Deti noci, Štyri slnká alebo Hra. Objavil sa v televíznych komédiách, seriáloch aj rozprávkach. Ako režisér a scenárista debutoval v roku 2014 filmom Pojedeme k moři, ktorý získal nominácie a ocenenia filmových festivalov po celom svete vrátane Ceny RWE za Objav roku na Cenách českej filmovej kritiky. Jeho druhým celovečerným počinom je film Na streche (2019) nominovaný na Českého leva v niekoľkých kategóriách. Je najmladším hercom, ktorý kedy dostal ocenenie Krištáľový Glóbus za najlepší mužský herecký výkon vo filme Deti noci na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch.

Previous Next