Filmová recenzia – Fidlikanti v továrni

Dvaja bratia a hudba ako hybná sila: francúzska novinka Fanfáry, prosím poteší (nielen) tých, ktorí milujú Milesa Davisa a Nedotknuteľných.

Tretí celovečerný film Emmanuela Courcola patrí medzi tie zdanlivo prehliadnuteľné, na ktoré by vás asi ani nenapadlo ísť: pochodová kapela a továreň na severe Francúzska, to neznie práve ako trhák. Lenže po úspešnom festivalovom ťažení dokázal tento skromný film pritiahnuť len za prvé tri týždne od premiéry vyše milióna divákov, dokopy ich potom naň prišlo ešte o milión viac. Rovnako ako v úvode spomínaný hit Erica Toledana a Oliviera Nakachea totiž dokáže ťažké veci úľavne odľahčiť, dodať pocit, že sa vlastne nič také hrozné nedeje a sústrediť sa na to pekné. Príbeh Fanfáry, prosím odštartuje zdrvujúcou diagnózou, a napriek tomu na ňu v priebehu niekoľkých minút dokážeme zabudnúť a väčšinu času sa len bavíme.

Thibaut (Benjamin Lavernhe) a Jimmy (Pierre Lottin) sú bratia, ktorí by sa za normálnych okolností nikdy nestretli. Jedného vychovali adoptívni rodičia v buržoáznej časti Paríža, druhého starí rodičia na predmestí industriálneho Lille. Z jedného sa stal medzinárodne úspešný dirigent, druhý „hákuje“ v továrenskej jedálni. O vzájomnej existencii nemali dobrých štyridsať rokov poňatia a zostalo by to tak, keby jedného dňa Thibaut neomdlel na skúške svojho orchestra. Od lekárov sa dozvie, že má leukémiu a musí čo najrýchlejšie zohnať darcu kostnej drene, ideálne pokrvne spriazneného.

Následne sa začnú diať veci: sestrina dreň nie je kompatibilná, pretože vôbec nie je jeho sestra, matka nepripadá do úvahy, pretože vlastne nie je matka a vôbec je všetko inak, než si celý doterajší život myslel. Vyhľadá teda svojho dospelého brata Jimmyho, kuchára, ktorého má spočiatku za nespôsobného vidieckeho hlupáka, a aj keď z neho po nejakom čase pomoc skutočne vymámi, chvíľu to vyzerá, že tým sa ich spoločná história skončí. Potom ale nazrie do Jimmyho mládeneckého kamrlíku a zistí, že je to v podstate hudobná svätyňa. Že ten, koho mal spočiatku za prostáčika, počúva Milesa Davisa, hrá na trombón a disponuje absolútnym sluchom. Inými slovami, že o takom bratovi vždy sníval.

Potom už stačí len informácia, že pochodová kapela, v ktorej Jimmy hrá, zháňa nového dirigenta a je tu príbeh, ktorý sa dá síce v mnohom predvídať, ale našťastie má veľa nápadov a hlavne dušu a humor. A hudbu s veľkým H! Zatiaľ čo sociálno-politická linka filmu v podobe boja za práva štrajkujúcich zamestnancov továrne zaváňa plagátom, pasáže, v ktorých „fidlikanti“ z Walincourtu neohrabane skúšajú hrať Ravela alebo kde bratia pri klavíri zdieľajú svoje hudobné sny, majú náboj, vtip aj potrebné emócie. „Dejiny hudby v kocke“, scéna, v ktorej Thibaut na niekoľkých málo akordoch vysvetlí, ako sa prelínajú jazz a klasická hudba, by si potom zaslúžili včleniť do povinných školských osnov – lepšie to snáď ešte nikto nikdy nevystihol.

K dokonalosti Nedotknuteľných, s ktorými býva často porovnávaný, filmu Emmanuela Courcola predsa len niečo chýba – Fanfáry, prosím nemá objavný príbeh ani revolučné spracovanie. Náladu s nimi však zdieľa takmer bezchybne. A hoci v ňom ide celý čas doslova o život, je to paradoxne jeden z najlepších „feel-good“ filmov posledných rokov.

Fanfáry, prosím

Hodnotenie redakce