Filmová recenzia – Nejem, teda som: film o mrazivom experimente s deťmi

Na minuloročnom festivale v Cannes film Jessiky Hausnerovej „vybučali“. Recenzenti sa však napospol zhodujú, že Club Zero témou aj spracovaním patrí do kategórie filmov naskrz zásadných a pozoruhodných. Hoci sa na neho nie úplne ľahko pozerá.

Scéna, ktorá vzbudila v Cannes najväčšie pohoršenie, obsahuje zvratky. Celkom dosť zvratkov. To, z čoho človeku nie je práve dobre, však paradoxne nemá s ľudským vylučovaním nič spoločné. „Club Zero“ sa nazýva zoskupenie ľudí, ktorí nejedia. Vo filme rakúskej režisérky sa do neho pridá niekoľko stredoškolských študentov, ktorých ich manipulatívna učiteľka pod hlavičkou pofidérneho predmetu „uvedomelé stravovanie“ prinúti, aby postupne rezignovali na akúkoľvek výživu. Sledovať, ako dobrovoľne chradnú, a čo je horšie, ako ich chradnutiu ľahostajne prizerajú ľudia im najbližší vrátane rodičov, je silná káva aj pre drsných jedincov.

Club Zero má množstvo hluchých miest. Niekedy pôsobí snáď až príliš chladne či naopak nemiestne ironicky, ale v jednom funguje dokonale: podáva veľmi akurátnu správu o svete, ktorý má prevrátené hodnoty, v ktorom sa už nemožno spoľahnúť na zdravý úsudok a kde sa extrém stáva normou. Slečna Novaková (v mrazivom podaní Mii Wasikowskej) nie je iba učiteľkou a jedlo, resp. najrôznejšie druhy porúch príjmu potravy, nie sú zďaleka tým hlavným, o čom Hausnerová túži hovoriť. Jej témou je manipulácia, neustála potreba kontroly nad ostatnými i sebou samými, tak typická pre našu dobu.

Keď si na prvý pohľad empatická pedagogička vyberá obetných baránkov pre svoj experiment, s presnosťou očného chirurga vyhmatne tých najzraniteľnejších: teenagerov z pochrúmaných rodín, deti, zdanlivo rozmaznávané a obklopené prepychom, v skutočnosti však prehliadané, pochybujúce, stratené, a hlavne zúfalo osamelé. Snaha „správne jesť“ je pre nich cestou k novému, lepšiemu životu a statusu, nech už sa ním rozumejú priaznivejšie študijné výsledky, atraktívnejšia postava, vyššia výkonnosť, alebo nezávislosť od rodičov. Podľahnú tej lákavej predstave natoľko, že ani nespozorujú, ako veľmi sa jej v skutočnosti vzdialili.

Režisérke snímky, ktorá sa pohybuje na tenkej hranici medzi absurdnou drámou a ťaživým thrillerom, nech je ku cti, že s komplikovanými témami pracuje vynaliezavo a svojsky. So štylizáciou to síce občas preháňa, našťastie ju však vyvažuje humorom a nadsádzkou. A aj keď sa v tej rafinovanej hre na hru občas sama stratí, to, čo chce povedať, nikdy zo zreteľa nepustí. A nepustí ani diváka, ktorý sa striedavo chce aj nechce pozerať, ale nakoniec vždy aspoň pomedzi prsty vykukne.

Club Zero

Hodnotenie redakce