Rozhovor s blogerkou Do Thu Trang

Do Thu Trang

Rozhovor s blogerkou Do Thu Trang

V Českej republike vyrastá od svojich piatich rokov a sama sa považuje za Čecho-Vietnamku. Zvedavosť Čechov ohľadom vietnamskej kultúry ju priviedla najprv k blogovaniu, neskôr k písaniu blogu Asi jatka, za ktorý bola dvakrát navrhnutá na cenu Magnesia Litera. Vyhrala cenu „Novinářská křepelka” v roku 2015 za poctivú novinárčinu, a dokonca bola v roku 2017 zaradená na zoznam Forbes 30pod30.

Mohli by ste čitateľom priblížiť Vašu úlohu v českej epizóde seriálu Planéta Single? Ako ste sa vlastne k seriálu dostali?

V epizóde, ktorá sa nakrúcala na jeseň v kúzelnom centre Prahy mám malú rolu najlepšej kamarátky hlavnej predstaviteľky – Pauliny. Moja postava sa volá Vy a pracuje v artovej kaviarni, kam chodí Paulina premýšľať a hľadať útočisko. Vy je kamarátka, ktorá ju pozná ako svoje topánky, vždy ju vypočuje a podporí, najmä keď ide o lásku a vzťahy. Ponuku na casting som dostala od svojej agentúry Simon Says. Skoro som ponuku nestihla. A tiež som mala pred hovoriacou rolou rešpekt. Nakoniec to vyšlo a ja som na chvíľu vystúpila zo svojej komfortnej zóny.

A ako sa Vám spolupracovalo s poľským režisérom Maciejom Kawalským?

Bolo to veľmi príjemné. S Maciejom sme mali pred nakrúcaním krátke stretnutie, kde sme prebrali rolu a vybrali postave nové meno Vy, ktoré je autentickejšie. Skúšali sme aj rôzne reakcie a dialógy tak, aby sme navodili čo najprirodzenejší vzťah medzi Paulinou a Vy. Dokonca sme zistili, že máme spoločného známeho v Japonsku. Krásna náhoda.

Mám jedno univerzálne príslovie, ktoré mi dáva do života pokoj – Netlač vodu, tečie sama.

Ako to vlastne máte s hereckými skúsenosťami? Absolvovali ste pred natáčaním seriálu nejakú špeciálnu prípravu? Trpíte trémou?

Vo filmovej brandži sa pohybujem nejakých 10 rokov, ale natáčam príležitostne. Herectvo ma neživí, ale fascinuje ma proces tvorby filmu, preto sú to pre mňa vzácne okamihy. Trémou príliš netrpím, obdivujem ale hercov za to, že si dokážu zapamätať dlhé dialógy a rozprávať ich pred kamerou niekoľko hodín dookola. Väčšinou mám vedľajšie úlohy, takže ak to nie je zložitá choreografická scéna, špeciálnu prípravu nemáme. Na jednom zahraničnom projekte sme ale mali predpísané jazdy na koni a drobné kaskadérske cvičenia. To ma neskutočne bavilo. Trochu adrenalínu neuškodí.

Máte pomerne široký záber aktivít. Predovšetkým píšete veľmi úspešný blog Asi jatka, za ktorý ste boli nominovaná na cenu Magnesia Litera. Nemáte niekedy chuť pustiť sa do nejakého „veľkého“ románu? Alebo napríklad scenára celovečerného filmu?

Momentálne mi na tie aktivity nezostáva čas, pretože mám klasickú prácu. To je pre mňa vyššia dievčenská a momentálne sa cítim najlepšie v krátkych fejtónoch. Nebránim sa ale spolupráci na filmovom scenári. Raz som sa o to neúspešne pokúšala, možno ešte príde nejaká príležitosť, čas a chuť. Nerada tvorím niečo, čo nemá hlavu a pätu.

Získali ste tiež prestížne ocenenie Novinářská křepelka. Čo pre Vás toto ocenenie znamená? Chcete v novinárčine a písaní pokračovať ďalej, alebo Vás láka niečo nové?

Toto je trošku inak, než ako to vyzerá. Žiadnu novinárčinu nerobím. Je to skôr veľmi subjektivizovaná publicistika, ktorá si robí srandu z vážnych tém. Určite chcem v písaní pokračovať. Ale v momente, keď cítim, že sa do toho nútim, dávam si pauzu. Momentálne práve takú mám. Štyri mesiace som nič nenapísala. Som ale veľmi vďačná, že blog a téma Vietnamcov dostali takú pozornosť v odbornej sfére. Je to pre mňa ocenenie dlhodobej práce, ktorá mi dáva zmysel a napĺňa ma. A snáď môže niekomu niekde v niečom pomôcť.

Aké máte vzory v oblasti literatúry, novinárčiny a herectva, ak nejaké máte?

Nemám konkrétne vzory, skôr sa nadchnem pre jednotlivé diela a kúsky. Z publicistov alebo komentátorov ma baví napríklad David Klimeš, Michelle Losekoot alebo aj Martin Jaroš. 

Na aké cesty sa teraz vlastne chystáte? A ako často cestujete do Vietnamu?

Práve mám v pláne krátku cestu do Turecka a snáď stihnem aj návštevu kamaráta v Ženeve. Do Vietnamu som mala letieť v roku 2020 a spoznávať tamojšie české stopy. Bohužiaľ sa to kvôli covidu nepodarilo. Naposledy som bola vo Vietname na jeseň 2019 a určite by som tam rada pri najbližšej príležitosti odcestovala na pár týždňov znova. Čím som staršia, tým radšej sa do Vietnamu vraciam.

V čom sú si podľa Vás Vietnamci a Česi podobní a v čom sa naopak výrazne odlišujú?

Tých podobností a odlišností je veľa, samozrejme. Napríklad nás spája láska k hudbe. Líšime sa dosť v prístupe k autoritám, ale to je celkom logické, keď máme iné kultúrne základy.

S akými najčastejšími predsudkami voči Vietnamcom sa u nás stretávate? Prípadne aj naopak?

Jej, tých je niekoľko. Klasiku tvorí to, že sme národ pracovitý a že sa naše deti učia veľmi dobre. To už je dávno rozriedené. Stereotypy mi nevadia, väčšinou je na nich štipka pravdy. Ale snažím sa aj prostredníctvom písania ukázať, že je to aj tak o tom, akí sme ľudia, a ako sa k sebe správame v tých najzákladnejších situáciách.

Aký film alebo seriál Vás v poslednom čase zaujal?

Som fanúšik sci-fi a fantasy – klasických blockbusterov. Zaujal ma presah marvelovky Shang-chi, dlho som sa tešila na ázijského superhrdinu a prekvapila ma hĺbka príbehu, ktorý sa dotýkal ázijského prístupu k rodine. A samozrejme Duna. Film ma odrovnal, nadchol a zároveň vyčerpal. Pozriem sa naň ešte niekoľkokrát. A nedávno som videla Le Fracture (Bod zlomu), sociálnu drámu s veľmi nekorektným humorom. To môžem. 

Okrem iného tiež píšete básničky. Prečo máte rada poéziu a prečo si myslíte, že svet potrebuje básnikov?

Skôr píšem zlé básne, ktoré nie sú ani básňami. Občas mi to príde ako náhodné zoskupenie slov, ktoré sa rýmujú. Svet ale potrebuje všetkých, ktorí vedia s realitou pracovať abstraktne. Je v tom akási potuteľná hra a radosť, keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorí vedia čítať medzi riadkami.

Aké je Vaše najobľúbenejšie príslovie?

Ah, mám jedno také univerzálne, ktoré ma naučil otec – Netlač vodu, tečie sama. Dáva mi to do života pokoj. 

ZDE BUDE UMÍSTĚNA GALERIE

Do Thu Trang (* 9. októbra 1989, blogerka)

Do svojich jedenástich rokov vyrastala na vidieku v českej rodine. Strednú školu dokončila na Gymnáziu v Tachove, následne pokračovala v štúdiu marketingovej komunikácie a PR na Fakulte sociálnych vied UK. Občas si zahrá nejakú vedľajšiu úlohu vo filme alebo seriáli, čo berie ako svoj koníček. Ale najmä ostala verná svojmu odboru a pracuje už štvrtým rokom v technologickom startupe, kde je jej bežnou agendou obsahový marketing.

Rozhovor
Foto Kajenzi, Skylink 7, Gabriela Šolta

Kompletný magazín s množstvom ďalších článkov nájdete voľne k stiahnutiu na

Available on App Store Get it on Google play PC a MAC