Klasický rock: Čo rockera nezabije, to ho posilní

Richards vyrastal v mestečku na juhovýchode Anglicka, kde mal nejaký čas za suseda malého Micka Jaggera. Chlapcov učiteľ spevu prijal Richardsa do speváckeho zboru, s ktorým vystupoval dokonca vo Westminster Abbey pred samotnou kráľovnou. Už vtedy však bol pekný kvietok a v roku 1959 vyletel zo strednej kvôli chronickému záškoláctvu.

 

Posadnutosť hrou na gitaru ho priviedla na umeleckú školu v blízkosti Londýna. Jedného dňa v prímestskom vlaku stretol kamaráta z detstva Jaggera, ktorý dochádzal na prestížnu London School of Economics. Richards so sebou náhodou viezol škatuľu albumov Chucka Berryho či Muddyho Watersa, a spoločný záujem okamžite oživil dávne priateľstvo.

 

Ďalej ten príbeh poznáme – hudobný časopis Rolling Stone vyhlásil Richardsa štvrtým v rebríčku stovky najlepších gitaristov. V zozname päťsto najslávnejších piesní všetkých čias, ktorý zostavil ten istý časopis, je hneď štrnásť skladieb od autorskej dvojice Richards a Jagger.

 

Richardsov príbeh má však aj svoju divokejšiu stránku. Hovorí sa o ňom, že je odstrašujúcim príkladom toho, čo s človekom urobia tvrdé drogy, keď ho nezabijú. Koncom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov do seba pchal obrovské množstvá čohokoľvek, od čoho si sľuboval rauš, vraj šnupal aj popol svojho otca.

 

Päťkrát bol za držanie drog zatknutý a raz dokonca musel nastúpiť do väzenia. Keď u neho v Toronte v roku 1977 polícia našla väčšie množstvo heroínu, hrozil Richardsovi až doživotný trest za distribúciu mimoriadne nebezpečnej drogy. Nakoniec však bolo obvinenie zmiernené na obyčajné prechovávanie výmenou za to, že hudobník nastúpil na odvykaciu kúru v Amerike. Tá zabrala a Richardsovi bezpochyby zachránila život, takže vo štvrtok osemnásteho oslávi sedemdesiate prvé narodeniny. Má päť detí a päť vnúčat, a ako knihomoľ sa tento rok dal na písanie kníh pre deti. Tak veľa šťastia, Keith.