Filmová recenzia – Život ako Squid Game

Potrebujete pred kolegami nevyzerať osamelo? Presvedčiť manželku svojho milenca, že sa s ním má rozviesť? Zinscenovať sobáš, aj keď nemáte s kým? Japonská komédia Rodina na prenájom ukazuje, ako funguje biznis s ľudskými potrebami a citmi.

Námet, ktorý inou formou spracoval už Werner Herzog v paradokumente Family Romance, LL (2019), musí na filmárov pôsobiť ako magnet: každý najatý herec, každá životná situácia, s ktorou si musí poradiť, totiž nutne generuje celý rad otázok, emócií a gagov. V nešikovných rukách ale tiež môže ľahko skončiť ako presladený gýč či trápna crazy komédia. Japonská režisérka Hikari má našťastie cit pre nuansy a každej situácii dokáže dať viac vrstiev: čím ďalej sa vo filme nachádzame, tým lepšie a hlbšie v nich môžeme čítať.

Do hlavnej úlohy herca, ktorého najväčším kariérnym úspechom zostáva part zubnej pasty v reklame, obsadila Hikari oscarového laureáta Brendana Frasera (Veľryba), prototyp „smutného človeka“ v tej najrýdzejšej podobe. Jeho Phillip Vanderploeg žije siedmym rokom v Tokiu, meste, kde sa cíti osamelý snáď úplne každý, ale stredneveký bezdetný prisťahovalec ešte o trochu viac. V Japonsku ho zdržala nádej, že na svojej reklamnej sláve vybuduje hviezdnu kariéru, ale práce je stále zúfalo málo a rovnako tak ľudského kontaktu.

Dielom z materiálnej núdze, dielom pod ťarchou osamenia kývne Phillip jedného dňa na rolu, ktorá nie je filmová, ale „zo života“: firma, u ktorej si môžete najať hercov pre rôzne civilné situácie, chce, aby zahral smútiaceho na pohrebe. Spočiatku ho brzdia etické zábrany, ale honoráre za pár minút „divadielka“ sú až príliš lákavé. Postupne sám seba presvedčí, že vlastne len pomáha druhým, ba čo viac, mení ľudské osudy k lepšiemu.

Aká zradná je to ilúzia, zistí, až keď si jeho služby zaplatí matka samoživiteľka. Aby svoju jedenásťročnú dcéru dostala na prestížnu školu, potrebuje dočasne predstierať úplnú rodinu. Vzťah medzi Miou a Philllipom samozrejme prerastie do priateľstva – ktoré však môže trvať len tak dlho, ako dlho platí zmluvný kontrakt. V správnom hollywoodskom dojáku by sa matka do falošného partnera zamilovala, dcéra získala nového otca a všetko sa skončilo svadbou, japonská realita má však k hollywoodskej asi tak rovnako blízko ako sushi k burgeru.

A práve pre Európana ťažko uchopiteľná mentalita japonskej spoločnosti, ktorá na „hre“ a „rolách“ stavia všetku svoju existenciu, povyšuje komédiu, ktorá mohla byť len bizarná a vtipná, na výsostne zaujímavý a dojemný filmový zážitok. Je to vlastne taká horkosladká verzia Squid Game – len mŕtvych je v nej o poznanie menej.

Rodina na prenájom

Hodnotenie redakce