Filmová recenzia – Navrch žlutý, uvnitř bílý

Jeden z nejočekávanějších debutů letošního roku, Letní škola Dužana Duonga, slibuje bourat stereotypy a vyvracet mýty spojené s vietnamskou komunitou. Ambice se sice ztratila kdesi v překladu, ale jako exkurze za hranice běžně dostupného, pohled za poodhrnutou plachtu vietnamského stánku (když už jsme u těch stereotypů), funguje celkem obstojně.

Treba povedať, že Duong o komunite, z ktorej pochádza a ktorej sa ani po šesťdesiatich rokoch spolužitia nedarí s Čechmi adekvátne preľnúť, točí systematicky už viac ako dekádu. Prvýkrát zaujal krátkym dokumentom Mat Goc (2014), v ktorom sa zaoberal vnútornými konfliktami generácie tzv. banánových detí – Vietnamcov vyrastajúcich v Česku, ktorí sa cítia kultúrne „navonok žltí, vo vnútri bieli“. O tri roky neskôr slávil úspech s krátkou hranou snímkou ​​Bo Hai (2017) o generačnej priepasti medzi Vietnamcami, ktorí do Čiech prišli, a Vietnamcami, ktorí sa tu narodili: Duong zaň získal niekoľko cien a nomináciu na Českého leva za najlepší študentský film.

Letní škola, 2001 pokračuje v nastúpenej ceste, len o niečo sofistikovanejšie a dospelejšie. Po režisérskej stránke ju možno určite považovať za prísľub, nohy jej však podráža nevyrovnaná dramaturgia, resp. scenár, ktorý akoby nevedel, čo povedať skôr (Duong na ňom spolupracoval s producentom Lukášom Kokešom a Janom Smutným).

Príbeh z prelomu tisícročia sa odohráva v kulisách pohraničnej vietnamskej tržnice, kde Duong od svojich štyroch rokov vyrastal. Znalosť prostredia a jeho zákonitostí, pre Čecha v mnohom nepochopiteľných a nepreniknuteľných, zhodnotil v debute na celej čiare. Svet, ktorý nám v ňom otvára, disponuje nevídanou energiou – stále sa v ňom niečo deje a neustále je v ňom niečo v pohybe. Výrazne k tomu prispieva aj dynamická kamera a špecifické farebné tónovanie. Tvorcovia sami sa odkazujú k ranému dielu hongkonského režiséra Wong Kar-waia, aj laik však zaznamená „iné“, rozhodne viac ázijské ako európske vizuálne ladenie – a vzácne pritom nejde o prázdnu manieru, ale právoplatný, a hlavne funkčný prvok modernej filmovej reči.

O čo obdivuhodnejšie sa maniere vyhýba forma, o to nevyhnutnejšie k nej smeruje obsah. Princíp jednej a tej istej udalosti nazeranej cez rôzne postavy, takzvaný Rašomonov efekt, využíva v súčasnosti kdekto, ak však nevychádza priamo z podstaty a potrieb príbehu, výsledku skôr uškodí, než pomôže. Čo je bohužiaľ aj prípad Duongovho debutu.

Košaté rozprávanie o rodine, ktorá má svoje traumy, tajomstvá a problémy obvyklé (deti v puberte, neúspešné podnikanie) aj menej obvyklé (techtle s vietnamskou mafiou), až príliš teká medzi nastavenými cieľmi. Chvíľu rieši sexuálnu identitu, chvíľu identitu národnú, chvíľu vychováva, chvíľu baví, chvíľu dojíma a chvíľu len tak dokumentárne sleduje a opisuje. Výsledkom je, že strácame najskôr prehľad a následne aj záujem, takže keď nám to isté beží pred očami druhýkrát či tretíkrát, jednoducho nevidíme dôvod, prečo nad tým premýšľať.

Čo je pri tak sľubnom rozjazde škoda, ale našťastie rozjazd nie je to isté čo jazda – tá ešte len (dúfajme!) príde.

Letní škola, 2001

Hodnotenie redakce