Filmová recenzia – Čakanie na Žižku

Petr Jákl miluje drony a Žižkovo oko „zachránili“ červy. Alebo čo vám utkvie, ak pôjdete na veľkofilm venovaný najslávnejšiemu českému vojvodcovi.

Povedané samozrejme jemne poznamenala nadsádzka, z najdrahšieho českého filmového projektu si zapamätáte aj niečo viac (napríklad nefalšovaného českého leva, ktorý vie, že husiti sa nežerú). Jednému sa však pri filme Jan Žižka rozhodne neubránite: totiž otázkam po zmysle a motivácii. Prečo Petr Jákl natočil film práve o Žižkovi? V čom bola Žižkova osobnosť mimoriadna? Alebo snáď bol mimoriadny jeho príbeh? A čo ním chcel vlastne jeho autor odkázať?

Problém Jáklovho filmu tkvie v tom, že na žiadnu z otázok nedá presvedčivú odpoveď. Vo finále je nám síce podsúvané čosi na spôsob národno-demokratického posolstva, ide však o odkaz tak neohrabane prvoplánový, že ho nemožno brať vážne. Relevantnosť príbehu, neprehľadného a žánrovo rozkolísaného medzi hrdinským eposom a jalovou lovestory, podrýva už sama vstupná informácia o autorskej licencii: tvorcovia vraj schválne zvolili to obdobie z Žižkovho života, o ktorom sa veľa nevie, aby mohli beztrestne fantazírovať o únosoch. A konečne osobnosť – tú síce mohol mať Jan Žižka pestrofarebnú, ale scenár ani jeho herecký predstaviteľ, hollywoodsky bohatier Ben Foster, sa s ňou evidentne nestretli.

Výsledkom je film, ktorý tiahne k prázdnym sloganom a gestám a ktorého titulný hrdina je tou najmenej pútavou postavou. Film, ktorý má navzdory svojmu (na české pomery) astronomickému rozpočtu všetky atribúty priemerného hollywoodskeho diela – čo nemusí byť nutne nadávka, ale tiež sa to nedá nazvať výhrou. Ostatne Marhoulova podobne ambiciózna dráma Pomaľované vtáča stála o polovicu menej, ale na rozdiel od Žižky presne vedela, čo, prečo a ako.

Nech je Jáklovi ku cti aspoň to, že jeho historický opus nie je samoúčelnou rýchlokvaškou. Z každého filmového políčka, z každého starostlivo premysleného záberu či choreografie bitky, áno, aj z oných nadužívaných, no čarokrásnych dronových celkov kričí snaha o remeselnú poctivosť. Kým bývalý kaskadér Jákl robí to, čo vie najlepšie, to znamená režíruje akciu a hercov, pošťastí sa aj zážitok s patričným emocionálnym nábojom (metodicky nasnímaná prehliadka bojových taktík vrátane legendárnej vozovej hradby v akcii, napríklad). Zlyháva naopak všade tam, kde sa ako spoluscenárista snaží o príbeh. Ten vedie neprehľadne od zrady k zrade a bitky k bitke a napriek svojmu názvu zostáva len príslovečným čakaním na Godota. Pardon na Žižku.

Previous Next

Jan Žižka

Hodnotenie FDB 74 % | Hodnotenie redakce