Filmová recenzia – Na púšti sa neodpúšťa

Keď Drobná nehoda vyhrala Veľkú cenu v Cannes, sem-tam sa okrem ovácií ozval aj hlas pochybnosti. Teraz má posledný film Džafara Panahího dve nominácie na Oscara a človek sa neubráni kacírskej otázke: je skutočne taký dobrý, alebo ide skôr o výraz solidarity s prenasledovaným režisérom?

Jedna vec sa dá povedať s úplnou istotou: Drobná nehoda je zo všetkých Panahího snímok najodvážnejšia a najpriamočiarejšia. Režisér, ktorého iránsky režim za kritický postoj potrestal niekoľkonásobným väznením a zákazom umeleckej činnosti, ako by do neho votkal všetku svoju doterajšiu frustráciu a zlosť. Na miesto obvyklých metafor sa tu „na férovku“ riešia ťažké politické krivdy a nepriateľ je nazvaný pravým menom.

Všetko pritom začne na prvý pohľad nevinne: bezstarostnou jazdou trojčlennej rodiny iránskou krajinou. V jednej chvíli vbehne vodičovi Eghbalovi pod kolesá túlavý pes, čo pokazí náladu predovšetkým dcérke, dovtedy radostne krepčiacej na zadnej sedačke. Matka však celú vec uzavrie konštatovaním o drobnej nehode, božích úkladoch a zle osvetlených cestách a cesta môže nerušene pokračovať.

Atmosféra zhustne až o pár kilometrov ďalej, keď sa auto definitívne rozbije a rodina musí požiadať o pomoc. Protéza na Eghbalovej nohe totiž vydáva zvuk, ktorý opravárovi Vahidovi, bývalému politickému väzňovi, živo pripomenie jeho niekdajšieho mučiteľa. Nasleduje únos a potom divoká jazda púšťou lemovaná ďalšími ranenými dušami s túžbou po pomste. Výsledkom je niečo medzi thrillerom, psychologickou drámou a svojráznym westernom.

Film sa pritom nesnaží za každú cenu budovať napätie: sám domnelý nepriateľ hrozbu nepredstavuje, to skôr neistota, hádky a neschopnosť načúvať druhým. Zovretosť príbehu, ktorý skupinu zmätených duší väzní uprostred nehostinnej krajiny a väčšinou vo vnútri auta, však dusnú atmosféru živí dostatočne na to, aby sme vydržali sto dva minút extrémneho minimalizmu bez pocitu nudy.

Úplne úprimne: istej monotónnosti sa Drobná nehoda predsa len nevyhne, a to ani napriek obdivuhodnej vynaliezavosti v strihu a scenári. Rozohneného Panahího však našťastie neopustil cit pre absurditu, ktorý náročným tvarom tu a tam prebleskne a oživí ho. A hlavne je tu finále, ktoré samo vydá za tisíc cien: úľavu neprinesie, ale je tak dokonale vygradované a pálčivo znepokojujúce, že naň len tak nezabudnete.

Drobná nehoda

Hodnotenie redakce