Filmová recenzia – Dobre rozchodené topánky zo severu

Kto chce Kaurismäkiho, dostane Kaurismäkiho. Karaoke Blues, novinka severského doyena, je ako oživené slovníkové heslo venované jeho osobitej poetike: absolútne nič v ňom nechýba, ale ani nič nové nehovorí.

Z rádia sa dozvedáme, koľko mŕtvych priniesol deň na vojnovej Ukrajine, ale inak je to typické kaurismäkiovské bezčasie; svet, v ktorom sa žije bez zmeny dobrých dvadsať, dvadsaťpäť rokov. Monochromatický, ošumelý mikrokozmos plný zádumčivých stratencov a čudákov osamelo pendlujúcich medzi neútulným domovom a ubíjajúcou prácou. Čudáci, ktorí väčšinou nerozprávajú a keď predsa niečo povedia, je to väčšinou absurdita vyslovovaná s absolútnou vážnosťou.

Ulíc, ktorými sa pohybujú, akoby sa nový vek vôbec nedotkol – nikde stopa po reklame, digitálnych technológiách či len bytostiach oblečených aspoň trochu súčasne. Aj tie správy z Ukrajiny počúvajú ľudia z analógových prístrojov. V baroch sa fajčí, hudba tam znie zásadne z jukeboxu, a keď sa hlavní hrdinovia Ansa a Holappa alias predavačka a robotník, ktorý „pije, pretože má depresiu a má depresiu, pretože pije“, rozhodnú vymeniť si telefónne čísla, neuložia si ich do mobilov, ale napíšu ich na papierik (čo sa im ukáže byť osudným).

Pred šiestimi rokmi hlásal Kaurismäki, že už žiadne ďalšie dielo nestvorí, nakoniec mu to ale, tak ako mnohým jeho súputníkom, nedalo a nakrútil nový film, ktorý jeho fanúšikovia nadšene prijali už v lete na festivale v Cannes. Starosvetská romanca má nespochybniteľný pôvab, osobitý suchý humor rezonuje a na svoje si prídu aj cinefili, ku ktorým smeruje rad roztomilých správ a odkazov, Jarmuschom počnúc, Bressonom končiac. Napriek tomu sa jeden neubráni pocitu, že vidí niečo, čo pozná ako svoje topánky. A že nosiť jedny topánky štvrťstoročie možno nie je úplne to pravé orechové.

Previous Next

Karaoke blues

Hodnotenie redakce