Václav Hudeček: Na vševedkov moc neverím

  • Rozhovor
  • Autor David Shorf
  • Foto Radovan Šubín

Už neuveriteľných päťdesiat rokov žiari český husľový virtuóz Václav Hudeček na svetových pódiách. Čo je jeho životobudič, koľko hodín musí aj dnes denne cvičiť a čo si myslí o sexi dievčatách, ktoré hrajú na farebné husle?

Husľovým virtuózom ste sa stali už v pätnástich rokoch. Čo sa odvtedy zmenilo? Ako sa líši Vaše myslenie dnes od myslenia teenagera, ktorý z ničoho nič stojí na londýnskom pódiu a hrá so slávnou Kráľovskou filharmóniou?

Odvtedy sa zásadne zmenilo snáď všetko. Dávno už nie som teenager, mám takmer štyridsať rokov skvelú ženu, ktorá mi pomáha, inšpiruje a svojou prácou duchovne obohacuje. Vo všetkých orchestroch s ktorými som za tie roky spolupracoval už hrá tretia generácia muzikantov, iný je celý svet. Čo sa však môjho myslenia týka, niekedy sa pristihnem, že sa zase až tak moc nezmenilo. Snažím sa zachovať si stále zdravý nadhľad a zostať oboma nohami na zemi.

Keď som bol malý chlapec, mali sme doma knihu rozhovorov s najslávnejšími ľuďmi na svete a v nej ste boli aj Vy. Vedľa Belmonda alebo Charlesa Aznavoura. Vnímajú dnešní ľudia Vašu hudbu inak ako vtedy?

Na tomto príklade je zrejmé, že aj keď človek v časoch minulých robil výhradne takzvanú vážnu hudbu a nesnažil sa nijakými trikmi „približovať“ toto umenie širokému publiku, bolo možné sa stať takým známym, že mohol byť zaradený aj do takej hviezdnej spoločnosti. Treba však dodať, že sa začiatky mojej profesionálnej dráhy odohrávali koncom zázračných 60. rokov, kedy československá kultúra bola svetovým pojmom a naša vážna hudba patrila k svetovej špičke. Dnešok je samozrejme úplne iný, ale stále je dosť skvelého publika, ktoré plní koncertné sály, len sa o tom v médiách nehovorí a niekedy mám pocit, že sa to priamo tají.

Ako sa pozeráte na krásne sexi dievčatá, ktoré hrajú na farebné elektronické husle? Ide im o popularizáciu vážnej hudby. Keby ste mali dnes osemnásť, ako by ste sa štylizovali?

Naozaj si myslíte, že sexy dievčatká snažiace sa priblížiť Vanesse Mae propagujú vážnu hudbu? Veď tú už dnes nehrá ani ona sama. Pár taktov alebo známa melódia upravená a preinštrumentovaná pre úplne iné nástroje, nič nikomu nepriblíži. Môže to byť zaujímavé, ak úpravu robí zdatný aranžér, ale je to podobné, ako by ste premaľovali Rembrandtov obraz a tvrdili, že popularizujete obrazy starých holandských majstrov. Beethoven, Brahms, Vivaldi a ďalšie stovky naozajstných skladateľov, ktorých diela prežili v niektorých prípadoch niekoľko storočí preukázali vo svojej pôvodnej podobe, že sú naozaj nadčasové a žiadne dodatočné „vylepšovanie“ nepotrebujú. Niečo iné je však situácia, kedy dobrý jazzman použije známu tému od ktoréhokoľvek velikána a na ňu improvizuje. 

Populárna a klasická hudba sa neustále pokúšajú o spoločné projekty. Symfonické orchestre hrajú aj s heavy metalovými kapelami, napríklad s Metallicou. A veľmi si to užívajú. Užili by ste si niečo podobné aj Vy?

Vôbec mi nevadí akýkoľvek hudobný štýl, ktorý má nápad, vytvorí ho autor s invenciou, znalý skladateľského remesla a interpretovaný prvotriednym muzikantom. Ak napríklad Marko Ivanovič zinštrumentuje skladby Jarka Nohavicu a predvedie ich na koncerte s filharmóniou a autorom, je to nádhera a veľké umenie. Ak sa ale pokúša „pomáhať“ vážnej hudbe človek, ktorý nepozná poriadne ani základy hudobnej harmónie, výsledok je žalostný. Niekedy sa dokonca chváli, že ani nepozná noty. To je vážne na zaplakanie. Čo sa mojej osoby týka, nebránim sa ničomu, čo robia dobrí muzikanti, nech už sa tomu hovorí akokoľvek. Len sa nepúšťam do žánrov, ktoré neovládam. Na „vševedkov“ moc neverím.

Vaším osudovým okamihom bolo stretnutie s legendárnym Davidom Oistrachom. Koľkokrát Vás vlastne počul hrať, kým sa rozhodol Vám začať pomáhať?

Budete sa asi čudovať, ale David Oistrach ma počul prvýkrát v Londýne v roku 1967 a hneď mi ponúkol pomoc. Mal som za ním letieť do Moskvy už v septembri roku 1968. To ale bolo vtedy úplne vylúčené. Ako vieme v auguste toho istého roku nás okupovali vojská Varšavskej zmluvy. A tak som vďaka „bratskej pomoci“ prišiel o dva nenahraditeľné roky byť v starostlivosti jedného z najväčších muzikantov 20. storočia. Som však nesmierne vďačný aj za tie iba štyri roky od roku 1970, pretože David Oistrach bohužiaľ v roku 1974 zomrel.

Keby ste mali vysvetliť laikovi, čím sa odlišuje svetová husľová špička od tých ostatných interpretov, ako by ste to urobili? Napríklad o tenisovej špičke sa hovorí, že prvých päťdesiat vie skvele hrať tenis, ale že absolútna špička má okrem toho lepšiu psychiku…

Závidím tým športovcom, ktorých výkon je merateľný. Ak to mám zjednodušiť, bude to asi takto. Nemusíte toho vôbec veľa vedieť ale pri dobrom „marketingu“ kdekto uverí, že ste umelec. Ale hovorme o skutočných umelcoch. Samozrejme, na prvom mieste musíte nástroj dokonale ovládať. To je s usilovnosťou zvládnuteľné pre kdekoho, ale ešte to nič neznamená. Potom musíte mať ono neopísateľné fluidum, nadpozemské cítenie hudobnej krásy a presvedčivý výraz. Ťažko sa to dá slovami vyjadriť a tiež sa to nedá naučiť. Je to ten najpodstatnejší diel talentu, aby bola vaša hra znamenitá. Ďalšia dôležitá vlastnosť bude dobrá psychika. V tom sa asi budeme s tenistami zhodovať. Nezrútiť sa na dôležitom pódiu a zahrať dobre aj s horúčkou. No a v neposlednom rade je dôležité zdravie a mať šťastie na dobrých ľudí, ktorí vám v začiatkoch vašej dráhy pomôžu. 

Posledné vedecké výskumy z Ameriky dokazujú, že Mozartova komplikovaná hudba s „príliš veľa notami“ stimuluje pozitívne ľudský mozog. Uvádza ho vraj do prevádzkovej teploty, zlepšuje sústredenie a zrýchľuje rekonvalescenciu po chorobe. Veríte, že je to možné?

Kedysi mi hovorili v Japonsku, že dokonca zvieratká určené na konzumáciu, ak im hráte Mozarta, majú kvalitnejšie mäso. Naopak hlučná heavy metalová hudba vraj vyvoláva až vražednú agresivitu. Z výrazu v tvárach publika odchádzajúceho z koncertu kde zaznela aj Mozartova hudba usudzujem, že na tom niečo bude. Fakt je však jeden, že keď hrám Mozarta, pripadám si, ako by som sa dotýkal hviezd. Úplná nádhera.

V prípade Mozarta vraj ide o čelný mozgový lalok…

Ja to cítim v krajine srdečnej. Slasť podobná šťastnému zamilovaniu. Omámenie bez drog a alkoholu.

O cvičení a drine husľových virtuózov panujú rôzne mestské legendy. Povedzte, koľko hodín je skutočne maximum, ktoré je možné venovať cvičeniu?

Čas, ktorý potrebuje profesionálny hudobník, ktorý sa živí ako sólista sa rôzni. Závisí to od mnohých faktorov, ale aj od množstva talentu. Sú kolegovia, ktorým nerobí problém cvičiť od rána do noci. Niekomu stačí menej času a urobí viac práce, než tie celodenné „včeličky“. Ja pracujem podľa potreby od štyroch do šiestich hodín denne. Takže som skôr taký rozumný čmeliak.

Keď sa bavíme o husliach, nemôžem sa nespýtať na Stradivariho nástroje. Dočítal som sa, že majú nádherný zvuk vo frekvenčnom pásme 2000–4000 Hertzov, kde je ľudské ucho najcitlivejšie. Vraj za ich unikátny zvuk môže vtedajšia malá doba ľadová, stromy rástli pomalšie, mali užšie letokruhy a slabšie bunkové steny. Iní tvrdia, že ide o asymetrické odchýlky dreva, ktoré poznal len Stradivari…

Stradivariho nástroje, čiže „stradivarky“ patria k najslávnejším husliam. Celé vtedajšie generácie talianskych výrobcov huslí pôsobiacich hlavne v Cremone stavali úžasné nástroje. Moderná doba sa snaží už po desaťročia odhaliť tajomstvo ich krásneho zvuku. Verím skôr, než na nejaké výrobné tajomstvo tomu drevu. Vezmite si fakt, že najslávnejšie kúsky Antonia Stradivariho pochádzajú z rokov 1715–1720. Takže 300 rokov, čo boli postavené. Výrobcovia huslí však nástroje vyrábajú z dreva starého 20–50 rokov. Ak si uvedomíme vek stromu, z ktorého je možné materiál získať, musíme pridať ďalších 150–200 rokov. Semienko stromu teda vyklíčilo niekedy pred 500–600 rokmi. To bol predsa a nielen ekologicky úplne iný svet. A tak ako nevieme, ako nástroje Stradivariho hrali, keď boli nové, tak nebudeme nikdy počuť, ako budú znieť za 300 rokov nástroje súčasných majstrov. V dnešnej dobe sú „v móde“ nástroje francúzskych výrobcov huslí. Sú asi o 150 rokov mladšie a podstatne zachovalejšie než väčši
na Talianov a hrajú úžasne.

Jeho husle Hammer Stradivari sa v máji 2006 predali na aukcii za neuveriteľných 70 miliónov českých korún. Na aký nástroj hráte Vy?

Vlastním viac nástrojov a rád ich striedam. Momentálne používam nástroj francúzsky „Gand–Bernardel Paris 1877“.

Túžite po nejakých mystických husliach, ktoré majú v sebe energiu starých majstrov? Alebo k nástroju pristupujte čisto technologicky?

Bolo by samozrejme krásne mať nástroj Canone Josepha Guarneriho del Gesu, na ktorý hral sám Nicolo Paganini a ktorý je vystavený v jeho múzeu v Janove. Ale sám od seba ten nástroj aj tak nehrá, takže túžba môže byť iba z úcty a obdivu k Paganinimu. Dobrý muzikant musí zahrať na čokoľvek a zlému nie sú ani Canone nič platné.

Existuje niečo, čo by ste na koncertoch nechceli vidieť? (Napríklad: mobilné telefóny, ľudia v džínsoch a tričku)

Ak mobily nevyzváňajú počas koncertu a neblýskajú, tak je to v pohode. Keď si ma niekto „cudne“ vyfotí a nebehá pritom po pódiu, moc mi to nevadí. Na koncerty vážnej hudby chodia stále kultivovaní ľudia a napodiv ešte prevažne vhodne spoločensky oblečení a to dokonca aj mladá generácia. V divadlách už je to horšie. Asi si nikdy nezvyknem na publikum vo svetroch a odratých džínsoch v Národnom divadle a nielen tam.

Na čo sa tešíte v roku 2015 najviac?

Na každý pekný deň s mojou ženou a s našimi kamarátmi Mozartom, Beethovenom, Brahmsom, Feuchwangerom, Dostojevským, Monnetom, Chagalom, Čechovom.
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac