Ondřej Soukup: Haló, tu je Soukup a hor sa na buržoázne Kanáry

  • Rozhovor
  • Autor Kateřina Hejdová
  • Foto Dalibor Konopáč

S Ondrejom Soukupom máte pocit, že sa namiesto hodiny rozprávate desať minút. Keď jeden z najúspešnejších skladateľov populárnej hudby v Česku spomína na vznik prvého dielu Bony a klid a koncerty s Karlom Gottom, netipovali by ste, že hovorí o udalostiach starých 30 rokov. „Je prekvapujúce, že sa prvý Bony a klid vôbec dostal do kín,“ spomína na prácu, v ktorej teraz pokračoval s Matejom Ruppertom, či vlastným synom.

Ste autorom mnohých hitov nielen pre Luciu Bílu, píšete muzikály, skladáte filmovú aj reklamnú hudbu. Ktorá časť Vašej profesie Vás najviac uspokojuje?

Všetky. Každá tá časť je svojbytná kategória. Muzikály sú o voľnosti a slobode, tam si píšem všetko sám a aké si to napíšem, také to mám. O to ale máte väčšiu zodpovednosť, pretože to je na Vás. Keď sa to nepodarí, nesiete všetko sama. Samozrejme je človek pri písaní obmedzený možnosťami, ale v daných medziach je slobodný. Režisér, producent, agentúra, nikto vám nič nehovorí. Filmová hudba je výzva, úloha, pretože tam sa musíte podriadiť filmu. Navyše je to práca veľmi rôznorodá, niekedy píšete symfonickú muziku, inokedy syntetickú, inde štýly zase kombinujete. Reklama je väčšinou skratka, ale robil som pár reklám, ktoré som mal strašne rád. Jedna z nich bola dosť drahá, natáčali ju niekoľko dní z vrtuľníka po celej republike. Síce mi hudbu čiastočne zničili, bola to taká ľahko etnická melódia so zobcovou flautou a zbormi, ale tá reklama bola skvelá. Bola pre vtedajší Eurotel. Alebo sa mi dodnes páči reklamný spot s Jirkom Macháčkom na Nestlé, ku ktorému som písal hudbu. No a zaujímavú hudbu som napísal na minuloročnú predvianočnú kampaň Skylinku…

Dá sa povedať, že reklamu robíte aj Vy predovšetkým pre peniaze?

Písanie reklamy je kategória sama o sebe. Áno, reklama so robí pre peniaze, ale nemôžu byť zase úplnou prioritou. Uvedomte si, že klient, zadávateľ, vydáva často naozaj veľké peniaze na hercov, režisérov, kameramanov, celé natáčanie, postprodukciu a nakoniec vysielanie. Vždy sa snažím urobiť to najlepšie a pomôcť k dobrému výsledku. Občas je to ale šialenstvo, do práce Vám hovorí niekoľko ľudí, ktorí majú problém sa dohodnúť medzi sebou, zadanie je niekedy ťažké vôbec pochopiť. Pritom som sa častokrát stretol s klientom alebo s niekým z agentúry, kto mal naozaj dobrý cit pre hudbu a mal konštruktívne pripomienky. Občas sa ale stane, že dotyčný sa nevie vyjadriť tak, aby to bolo pochopiteľné, často niekoľko dní zisťujete, že klient len nemá rád hoboj, ktorý ste napísali do partitúry. Sú takí, ktorí to nevydržia, ja medzi nich zatiaľ nepatrím.

Hovorili ste, že máte radi viac času na komponovanie a aranžovanie, aby ste sa mohli s hudbou hrať. Nestráca sa tým cizelovaním z hudby jej pôvodná autentickosť?

Nestráca, pretože keď mám pocit, že je dobrá, nechám ju tak. Osobne som ale zástancom toho, že tretí, štvrtý výstup je takmer vždy lepší. Navyše ja som zvyknutý pracovať sám a to potom na hodnotenie potrebujete v každom prípade odstup. Vidíte chyby, ktoré ste si predtým nevšimli. Tak mi to úplne vyhovuje. Často si tiež svoju hudbu miešam sám, 
milujem túto prácu.

Aktuálne znie Vaša hudba v kinách pri filme Bony a klid II, ale trochu ste vymizli zo sveta populárnej hudby. Nechýba Vám?

V minulosti som písal veľa pre Lucku Bílu, ale našla si iných spolupracovníkov a k tomu môžem povedať asi toľko: „Keď nedávno vychádzala moja platinová edícia, zistil som, že som pre ňu napísal viac ako 70 pesničiek, muzikálových árií či scénických hudieb. A Gábina viac ako sto textov. Čo je strašne veľa.“

Tak trochu ste si tým odovzdali životy. 

Áno, to prepojenie bolo veľmi tesné. Nerád by som niečo uzatváral, možno spolu ešte niekedy niečo urobíme, kto vie. Ale myslím, že sme toho urobili spoločne strašne moc a toľko sme si toho medzi sebou stihli povedať, že zmena je v tomto prípade život.

Našli ste si medzitým nejaký ďalší objav? Hľadáte takto na scéne nové talenty?

Ale iste, teraz som si napríklad našiel tvora, ktorý si hovorí Ezy. Naspieval na pokračovaní Bony a klid jednu skladbu. Je zo Šumperka a podľa mňa je úplne senzačný. Je tu veľa dobrých spevákov, ale on má v sebe také zvláštne čaro a absolútnu ľahkosť spevu, spojenú so skvelým frázovaním. Ezdráš Hýbl – tak sa v skutočnosti naozaj volá – ma úplne nadchol, akým spôsobom moju skladbu interpretoval. Tá pieseň sa volá Little Happy. Naspieval som pseudoangličtinou demo snímku, v ktorej som vždy na konci frázy opakoval v texte „little happy“. Potom ma napadlo, či by sa pieseň nemohla takto volať.

Okamžite ma napadlo jedno české slovo – „štěstíčko“.

No áno, dalo by sa to tak preložiť, ale anglicky je to vlastne nezmysel. Dumal som čo s tým a potom som zdvihol telefón a zavolal jednému anglickému kamarátovi. V prvej fáze povedal, nech to premenujem na A Little Happy, že to by šlo. Po pol hodine však zvonil telefón znova, že všetko konzultoval so svojou manželkou a že to vlastne tak môže byť. Že je to síce nezmysel, ale je to cute, je to roztomilé.

Kde ste Ezyho vylovil?

Na internete. Mám facebookovú stránku, na ktorú zas tak moc nechodím. Jedného dňa proste prišla správa: „Dobrý deň, pán Soukup, bol by som rád, keby ste mi napísali nejaký text.“ A podpis Ezy. Tak som mu odpísal: „Milý Ezy, a aké moje texty sa Ti páčia?“

Zrejme si Vás pomýlil s Vašou ženou, ktorá je textárka.

Asi (smeje sa). Vzápätí prišla odpoveď: „Ježišmária, ja sa strašne ospravedlňujem, ja som to poplietol. Ale strašne rád by som s Vami spolupracoval. Pozrite sa prosím na môj Facebook a povedzte mi Váš názor.“ Zaujalo ma, priznávam sa, už jeho meno Ezdráš. Nebolo jednoduché sa toto meno naučiť vyslovovať! Pozrel som sa na YouTube, kde mal prespievaných niekoľko piesní iných interpretov, celkom zaujímavo. Mal som práve rozpracovanú muziku k pokračovaniu Bony a klid a tak som to skúsil a vyzval ho, nech skúsi pieseň Little Happy naspievať. Dohodli sme sa, zašli do štúdia a ja som z výsledku dodnes nadšený. Ezy je môj posledný objav, ktorý mi urobil radosť. Nie je teda najmladší, má asi 25 rokov. Ak bude ale mať dobrý repertoár, tak určite patrí k nastupujúcej generácii. Bol som sa teraz pozrieť na Anjeloch a bolo tam pár veľmi zaujímavých spevákov s dobrými piesňami. Napríklad malá Lenka Filipová je vážne výborná. Len si myslím, že podľa farby hlasu do nej rodičia liali od detstva denaturák s lúhom.

Mala po kom talent zdediť, Váš syn sa tiež vydal po Vašich stopách. Súhlasíte, že deti slávnych a úspešných mávajú kariéru ťažšiu, pretože sú neustále vystavení porovnaniu?

Určite na tom bude niečo pravdy, zažil som to. Keď Franta natočil s kapelou Nightwork prvú dosku, bol som nadšený a nosil ju po vydavateľstvách s tým, že je jasné, že ju niekto musí vydať. A oni mi ju všetci hodili na hlavu. Jedni tvrdili, že je to partia protekčných frackov, ktorá nikoho nezaujíma, druhej polke vadilo, že ich nikto nepozná. Bolo to až neuveriteľné.

Vypočuli si ten album vôbec?

To snáď áno. Hovorí sa, že existuje niečo viac, než je talent. A to je rozpoznať, že niekto má talent. To sa tu kolegom z vydavateľstva akosi nepodarilo. Tak som sa naštval a vydal im ten album sám. Mal som vtedy pocit, že sú všetci padnutí na hlavu. Čas ukázal, že boli. Nejako mi to pripomenulo story kapely U2, u nás to myslím urobila Lucie. Že zaexperimentovali a poslali nahrávacej spoločnosti svoje piesne pod pseudonymom a potom zverejnili reakcie. Sú tam isté rezervy, takto si to nepredstavujeme, hlas speváka je fádny a podobné komentáre im k tomu písali.

Nedávno sa na scénu vrátil aj Pražský výber, s ktorým ste hrali. Nebolo Vám ľúto, že ste nekoncertovali s nimi?

Ale ja som s nimi hral, to bol skvelý zážitok. Požičal som si na prvý koncert za dvetisíc biely smoking a keď príde v skladbe Prachy jenom prachy ten zlom, vyšiel som na forbínu a predniesol onú vetu: Haló, tu je Soukup. Otočil som sa a odišiel rovno na letisko. Už sme odlietali na buržoázne Kanáry a páni ešte hrali. Druhý deň mi volal Kocáb: „To bolo strašné, veď Ty si mal úspech! To je nespravodlivosť, to je nespravodlivosť,“ opakoval stále.

Niekomu stačí len vyliezť na pódium, že? Na basgitaru už vôbec nehráte?

Zahral som si s nimi na jarnom pokračovaní turné dve skladby, ale musel som cvičiť. Dvadsať rokov som vôbec nehral. Človek si musí aspoň omačkať prsty, aby ho to nebolelo, všakže. Inak ja som s nimi ani celé turné absolvovať nemohol, mal som v tom čase dohodnutý angažmán pre SuperStar. Keď hrali v Bratislave a ja som musel v Prahe porotcovať, dohodol som sa s režisérom súťaže Pepe Majeským, že poviem – Haló, Soukup haló – v priamom prenose do televízie, bude na mňa detailný záber a ten uvidia diváci na koncerte Pražského výberu na obrovskej obrazovke napojenej na Markízu v Aegon aréne. Ako zázrakom sa podarilo všetko synchronizovať, mnohí neverili, že to bol skutočný živý prenos. Ten nápad znel pôvodne úplne bláznivo, ale vyšlo to. Ľudia čumeli ako šialenci, bol to skutočný unikát.

Na čom pracujete práve teraz? 

Predstavte si, že už týždeň nič nerobím. A ešte mesiac nič robiť nemusím. Ale začínam byť z toho ničnerobenia už nervózny, pôjdem si skladať, len tak, pre seba.
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac