Olga Lounová: Bavilo by ma byť cool, ale ja to neviem

  • Rozhovor
  • Autor Míša Žemlová
  • Foto Dalibor Konopáč

Na začiatku stretnutia bolo veľa smsiek. Dohadovali sme sa niekoľko týždňov. Nakoniec, keď už sa zdalo, že všetko klape, sme sa takmer nestretli. Ja som totiž čakala pred divadlom s pokazeným telefónom a Olga len o pár metrov ďalej – vo vnútri. Aj napriek tomu Olga nestratila dobrú náladu a rozprávala sa so mnou úplne o všetkom.

Pochádzate zo severočeskej dediny Osečná. Myslíte, že máte „snaživý syndróm“ dievčat z menších miest, ktoré prídu do Prahy?

To nie je syndróm, Skôr ide o to, že človek musí oveľa viac makať. Ja som neštudovala v Prahe. Najskôr som jazdila na gymnázium, a potom aj na vysokú školu do Liberca. Až potom som konečne išla na svoj vysnívaný muzikál do Prahy. Tam som si prácou postupne našla nielen priateľov, ale aj vybudovala zázemie. Ale ako sa hovorí… Naplaveniny sú akčnejšie, pretože to nemajú také jednoduché.

Nebolo pre Vás potom ťažké byť ako dospelá medzi pätnásťročnými babami na konzervatóriu?

Za mňa to bolo tak pol na pol, možno aj viac, takže väčšina mojich spolužiakov a spolužiačok už boli vyzreté osobnosti, celkom. Dosť z nich to teda nedoštudovalo.

Uchytili sa aj niektorí ďalší Vaši spolužiaci?

Myslím, že celkom áno. Napríklad Ondra Ruml bol so mnou v ročníku, Marta Balážová, ktorá má svoju kapelu, Petra Peterová…

Zmenili ste si priezvisko z Pytlounová na Lounová. To bol Váš nápad alebo to bolo na radu nejakého imagemakera?

Prišla som do Prahy a ako úplne neznáma baba som urobila konkurz na muzikál Olza Leška Wronky, čo je objaviteľ a manažér Ewy Farnej. Hneď na to som sa zoznámila s Karlom Svobodom, ktorý mi ohľadom môjho mena povedal, že do šoubiznisu moc nie je, tak na jeho popud som si ho zmenila. Ale aj tak sa chystám vydať.

Spolupracujete s bulvárom ako niektoré Vaše kolegyne a kolegovia? Píšete im, keď idete na večierok a podobne?

No, nepíšem im, maximálne ich manažérka pozve, keď napríklad robíme koncertné turné. Ale že by sme im posielali fotky „Ahoj, tu sme na dovolenke“, to nie. Čo oni v poslednej dobe robia je to, že si berú informácie z Facebooku. Zo začiatku som bola samozrejme veľmi snaživá, milá baba, čo vychádza v ústrety, ale teraz si všetko oveľa viac strážim. Človek sa musí zorientovať sám v sebe, čo je správne a čo nie.

A aký je podľa Vás český šoubiznis?

Je to ťažké. Ja si držím svoju líniu. Robím svoje projekty, takže nie som taká závislá na muzikálových úlohách. Ďalšia vec je, že som dosť naivná a ľuďom verím, takže už som párkrát narazila. Ale keď je človek pracovitý a robí dobré veci, tak sa presadí. V Čechách je to záležitosť veľa rokov, než si na vás publikum zvykne. A samozrejme je to o pokore, človek nesmie byť nafúkaný. Sme malinký a na každej akcii stretnete desať známych, a keď o niekom niečo zlé poviete, tak to hneď na druhý deň vie.

Je o Vás známe, že robíte kickbox, pretekáte v rely, čo sú športy, ktoré sú všeobecne vnímané ako doména mužov. Prečo ste si zvolili mužský svet?

Robím aj akrobaciu, ktorú ja vnímam ako ženskú. Zistila som, že som hrozné poleno. Priala by som si vedieť tancovať… Snáď platí, že každé drevo raz zmäkne. A tie mužské športy sú skôr zhoda okolností. Thajský box je výborný pre komplexnú kondíciu. Ale do ringu by som nešla. Dostávať tie rany do hlavy…

To ste si teraz zhodou okolností zažili v reálnom živote na koncerte v Amerike, kde Vás prepadla partia žien…

Áno, ale tam som kickbox nepoužila. Hovorila som si, že jej dám ranu a možno ju zraním, som v cudzej krajine… Nemala som vôbec strach, som pudový človek a navyše útočný typ, nie ten, čo uteká.

Ako ste sa vôbec k pretekaniu dostali?

K rely som sa dostala, pretože som od malička jazdila s oteckom na preteky a pri natáčaní filmu Tacho mi ponúkol súčasný šéf môjho tímu a úradujúci majster republiky, ktorý vtedy poskytol autá do filmu, účasť na takých sranda pretekoch. Išla som s ním ako navigátor, skončili sme tak, že nám horel motor, zapadli sme… A jemu sa páčilo moje nasadenie, tak mi ponúkol ďalšie preteky. Hneď pri ďalších sme skončili tretí alebo štvrtí. Tak som rok navigovala a potom som začala jazdiť ako vodič. Žien vodičiek moc nie je.

Nerobíte to teda kvôli tomu, že máte malú konkurenciu a môžete ľahko vyhrať?

Preteky sú väčšinou zmiešané. Niekedy dávajú dámsky pohár, je nás sedem, osem, tak mám samozrejme väčšiu šancu. V triede je vás približne desať a dokopy tak sto dvadsať posádok. Počíta sa celkový víťaz, v triede, a potom ešte napríklad v tom dámskom pohári a v zmiešaných posádkach.

Aká je podľa Vás motivácia pretekárov?

Adrenalín. Rešpekt, ktorý získavate. Rytier ide dokazovať svoje schopnosti.

Ako tam zapadáte Vy?

Je to prvé miesto, kde mám veľký rešpekt. Idete po mestečkách a ľudia vám mávajú ako rytierom. Žena – hrdinka… Ja to milujem. Angelina Jolie á la Tomb Raider. Baví ma nebezpečná žena. Na druhú stranu mám rada tie matky, ženy, o ktoré sa môžete oprieť. To sú pre mňa tiež hrdinky. Ja by som chcela chlapa hrdinu, ale je to ťažšie, keď ste tiež trochu hrdinka. Potrebujem k chlapovi vzhliadať, ale zároveň potrebujem ten rešpekt a úctu. Je pre mňa dôležité dávať mu zázemie a silu, aby sa posúval ďalej. Vidím to u rodičov. Sú spolu tridsať rokov, a boli silní, dokázali toho fakt veľa. Majú firmu a štyri deti.

Nechýbal Vám náhodou ten rešpekt už u rodičov a potom v umeleckej brandži?

Tak je pravda, že som si ho musela vybojovávať. Rodičia nie sú umelecky založení, tak som tam stále cítila to tiché „rob niečo poriadne“, ale postupom času som si ho u nich získala. A musím povedať, že ma podporovali. V umeleckej brandži na ňom stále pracujem. Ešte to nie je úplne ono.

Zaujímate sa o mentálny koučing. Čo Vám v tomto smere prináša pretekanie?

Je to veľká škola. Stále bojujem sama so sebou. Testujem si na tom mentálne schopnosti. Vždy príde našepkávač, ktorý mi nabúra hlavu a ja sa to učím spracovať. Je to len o tom, či som vo vnútri pokojná. Je to najväčšia škola koncentrácie. Akonáhle sa prestanem sústrediť, urobím chybu. A keď vám ide o život, tak sa vaše schopnosti zväčšujú. To je dôvod, prečo ženy milujú pretekárov. Vysvetľuje to protagonista filmu Rivali. Sú na hrane medzi životom a smrťou, a preto žijú každý deň, ako by bol ich posledný. Majú tak oveľa plnší život. To môžem potvrdiť. Ukazuje vám to, ako veľmi milujete rodinu a nechcete o ňu prísť, ako veľmi si vážite zdravé nohy…

Ďalšia známa osobnosť, ktorá prepadla kúzlu rely je Váš dobrý kamarát Daniel Landa. Ste členkou jeho rádu?

On už žiadny rád nemá. Bola to nadácia. Keď mu umrela mamička a pre ňu urobil akciu v kostole na Vyšehrade, ktorý mala rada. Tak len chcel, aby ľudia zložili sľub, že nebudú podvádzať a nespreneveria získané prostriedky. Ale bohužiaľ namakaní športovci v bielych plášťoch vyzerajú veľmi divne.

Na svojom Facebooku (vidíte, tiež tam čerpám) ste sa ostro vyjadrili k rozhlasovému sprostonárodnému prejavu prezidenta Zemana a jeho súhlasu s uväznením Pussy Riot za sprosté výtržníctvo. Považujete sama seba za aktivistku?

Len mám rada slobodu slova. Teraz som vystupovala na koncerte pre podporu disidentov z Číny, ktorí cvičia Falun Gong. Medzi nimi sú štyri milióny väzňov, ktorých brutálne mučia a predávajú ich na orgány a rohovky, a to len preto, že je ich šesťdesiat miliónov, čo je viac než členov komunistickej strany, takže sa boja. Inak ale nie som vôbec politicky zameraný človek. Chcela som poukázať na pokrytectvo a na to, že hlava nášho štátu by pokojne z ľudí, ktorí sa k niečomu vyjadria, urobila politických väzňov.

Hráte v muzikáloch, v divadle, vo filme v seriáloch… Máte nejakú ďalšiu hereckú métu, ktorú by ste chceli dosiahnuť?

Sú to všetko trochu náhody. Ja som nikdy nechcela byť úplne herečkou. Pre mňa je to skôr cesta k umeleckej slobode a aby som mohla robiť to, čo chcem a s kým chcem, tak robím toto. Za každú úlohu som vďačná a vnímam ju ako skúsenosť. Je to pre mňa práca, ktorú beriem veľmi seriózne. Kým spievanie beriem ako poslanie. A tiež trochu ego.

Je nejaká úloha, ktorú by ste nevzali?

Určite by som nevzala Ošklivku Katku. Ľudia sa potom na vás pozerajú ako by ste boli tá pipina, čo im preberie manžela. Spoja si vás tou úlohou.

Vraveli ste, že beriete spev ako poslanie. Chápete to aj v mesiášskom zmysle ako svoje vyššie poslanie?

Mne funguje môj život a plnia sa mi sny. Tak sa len snažím ľuďom ukázať, ako je to možné. Snažím sa byť pozitívnym vzorom. Umelec má dnes motivovať. Vložím do niečoho jednoduchého semienko posolstva, ľudia to ani nevnímajú, ale je to tam. Tým ja ovplyvňujem. Chcela by som dodávať silu, aby bol ten svet lepší.

Ste speváčka stredného prúdu. Chceli by ste byť miláčikom všetkých?

Predtým som to tak mala. Ale dnes sa mi páči mať trochu vyhrotených fanúšikov. Je dobré, keď vaša tvorba rozdeľuje ľudí na priaznivcov a odporcov, sú tam emócie. Už sa toho nebojím. Na druhú stranu som proste dievča z dediny a som ten stredný prúd. Mňa by bavilo byť cool, ale ja to neviem. Tak som cool aspoň v tom pretekárskom aute.
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac