Milan Peroutka: Kŕmil som španielske ryby a skladal

  • Rozhovor
  • Autor Irena Macconi
  • Foto Stanislav Honzík, Silvia Kolesárová

Za posledného pol roka, od vydania prvého hitu Postavim kolem nás zeď, už kapela Perutě v čele s Milanom Peroutkom stihla obsadiť popredné miesta v rebríčkoch hitparád a získať si srdcia mnohých fanúšikov. Aké boli Milanove hudobné začiatky, kto v kapele skladá hudbu a kto ho v detstve priviedol k hudbe, sa dočítate v našom rozhovore.

Pred pár dňami ste vydali svoj druhý klip. Aký z toho máš pocit? Aké to bolo? Aké nové skúsenosti vďaka tomu máš? Prezradíš nám niečo zo zákulisia natáčania?

Jasne! Celý videoklip sa nakrúcal v Heroldových sadoch. To je park, v ktorom som trávil väčšinu času do svojich sedemnástich rokov. A teraz som sa s ním takto zvečnil! (smiech) Prechádzame tadiaľ s kapelou a stretávame rôznych ľudí, pričom každý z nich prináša na farebnom papieriku svoje poslanie. Zmysel bytia. Takto som si to vymyslel. Letná prechádzka plná optimizmu a povzbudenia. Odráža to aj môj súčasný postoj k životu – proste chcem vidieť to pekné a mojou výhodou je, že si to ako autor aj interpret môžem aspoň v tvorbe dovoliť. (smiech)


Vrátime sa trochu v čase. Toto totiž vždy všetkých fanúšikov a čitateľov zaujíma. Aké boli Tvoje hudobné začiatky? Spomenieš si, čo si práve prežíval, keď si sa rozhodol, že sa budeš živiť muzikou? Čo bol Tvoj hnací motor?

Ja som jednoducho pred tromi rokmi nevedel, ako naložiť s prebytkom emócií, ktoré som v sebe mal, a úplne prirodzene to išlo do pesničiek. Mám doma z toho obdobia celý zborník! Tiež som si skúšal písať monológy, úvahy, niekoľko hodín denne som trávil na Skype. Bol som práve na pracovnej stáži v Španielsku, pracoval som v podmorskom múzeu, a keď som nakŕmil všetky tie ryby a rybičky, ukrýval som sa v podkroví a skladal. Potom ma tam našlo jedno malé dievčatko, dcéra šéfa, ktoré si tiež začalo skladať a učilo ma po španielsky. Mimochodom mi dodnes zachováva priazeň. Aby som to skrátil – práve sem datujem začiatok. A potom to išlo krok za krokom a tá tenzia vo mne neuhasínala. Trvá dodnes, len už som sa prehupol zo srdcervúcich slaďákov do poriadnych festivalových veselotín.


Takže dodnes pretrváva, že hudba aj texty sú čisto Tvoja práca, alebo už to je skôr kolektívna tvorba? Pomáhajú Ti chalani s tvorbou Vašich pesničiek veľa?

Dnes už je to kolektívnejšia tvorba. Napríklad počujem zaujímavé akordy a hovorím: „Hraj ďalej, neprestávaj! Teraz to trochu zmeň, a tu trochu inak.“ Na väčšiu odbornosť sa nezmôžem, ale týmto spôsobom vzniklo už niekoľko pesničiek. Mám len základy hry na klavír. Učila nás naša mamka a dodnes máme doma krídlo. Poriadne pri tom zostal len brat, ktorý je vynikajúci jazzový klavirista. Horšie bolo, keď napríklad odpadla skúška kapely, a ja som mal o to viac času si ďalšie songy premyslieť. Už sme spolu nikdy tú predstavu nenaplnili. Krokom číslo jedna je pre mňa pri tvorbe nálada, akú by mal song niesť.
 

Čakala by som, že Ťa skôr viedol k hudbe otec (bubeník Olympiku – pozn. redakcie). Takže mama bola viac tá, ktorá Ťa k muzike priviedla?

Určite! Otec na to nemal dosť rodičovskej trpezlivosti. Ale celé detstvo som počúval, či zo mňa bude tiež bubeník. K bicím si trochu pričuchol brat. Raz sme spolu nakrúcali reláciu Rozjezdy pro hvězdy, ale to sme hrali z playbacku. Spomínam si, že som na začiatku ani presne nevedel, ako sa basa drží, a bolo mi strašne trápne a snažil som sa pred kamerou schovať. Ale samotné natáčanie bolo vzrušujúce, a aby som pravdu povedal, nakoniec som si prial byť v tej televízii aspoň trochu vidieť. (smiech)


Dnes už ale hráš v päťčlennej kapele. To musí byť občas náročné… Ste všetci kamaráti a na jednej vlne, alebo v kapele panujú aj nezhody? Stane sa vôbec, že sa napríklad kvôli niečomu pohádate? A ak áno, ako to potom riešite? Nehovoríte spolu?

Tak samozrejme kapela je živý organizmus, každý máme svoje nálady a v poslednom čase spolu trávime čoraz viac času. Mám v hlave meno jedného spoluhráča, ktorého by som aktuálne s kapelou odstrelil! (smiech) Hovorím, že jednoduchým indikátorom je pre mňa to, čo kto pre kapelu robí. Takže aktuálne vedie naša manažérka Magda a zo spoluhráčov bubeník Michal, aj keď aj on má za sebou svoje temnejšie obdobie. Principiálne ale nie som rozchádzací typ a musí sa stať veľa, aby som sa rozhodol s človekom skoncovať. V kapele som to zatiaľ urobil natvrdo len raz.


Očividne to nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Čo je Tvoj najväčší hnací motor? Čo ťa ženie dopredu?

Čo je mojim hnacím motorom? Skrátka byť dobrý v tom, čo robím. Niečo dokázať. Vytvoriť pekné spevavé pesničky. Hrať ich ľuďom. Rozdávať radosť. A to sme zase späť pri pesničke Tudututu. Znie to naivne, čo? Ale ja som si hovoril, že tieto heslá môže umelec skutočne vyhlasovať, bez toho, aby na neho ostatní pozerali, že sa pomiatol, pretože to je súčasť posolstva tejto práce. A mne sa to tiež páči.
 

Vaša hviezda stúpa rýchlo hore, ako sa vyrovnávaš s rastúcou slávou? Miluješ pozornosť okolia? Si v tom ako ryba vo vode? Teší Ťa to alebo skôr trpíš stratou súkromia? Nie všetky hviezdy sú za popularitu rady…

Absolútne to nevnímam, ale určite nepatrím medzi tých, ktorých by akákoľvek reakcia na ulici mala obťažovať. Naopak! Nedávno ma spoznala pani v supermarkete a pýtala sa ma na prvý videoklip. Tak som jej nakoniec pekne zaspieval celý refrén Postavim kolem nás zeď. Prišiel som to potom nadšene povedať mame a tá odvetila: „Pekné, tak tu naber kilo paprík, ja idem pre zemiaky.“ Takže tak. (smiech)
 

Je skvelé, že stále stojíš nohami pevne na zemi, prajem Ti, aby Ti to vydržalo a ďakujem za rozhovor! Je niečo, čo by si na záver chcel odkázať našim čitateľom?

Milí čitatelia, dúfam, že sa vám naše veselé pesničky budú páčiť, a ak ste skôr na tie smutnejšie, nezúfajte, aj tie majú Perutě v repertoári. (smiech) Ale predstavíme vám ich pekne postupne. Tešíme sa na to, až sa spolu uvidíme na koncertoch.
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac