Matěj Ruppert: Som egotenor

  • Rozhovor
  • Autor David Shorf
  • Foto Roman Černý

Monkey Business vydali 22. mája nový album Sex and Sport? Never! s mnohými hosťami od Wabiho Daňka cez Martu Kubišovú až po Gábora Pressera. A to bol dôvod porozprávať sa s ich frontmanom nielen o hudbe. Matěj Ruppert vybral pre stretnutie smíchovskú krčmu U Buldoka s výborným plzenským pivom. Okamžite ma vyzval, aby som mu tykal a tak som si s ním tiež jedno miestne dobré dal.

Matěj, máte dobrú pamäť?

Ako na čo.

Na ľudí, na situácie…

Mám dobrú pamäť na tváre, do istej miery na situácie a na miesta. Čo sa týka napríklad navigácie tak tá mi dosť zničila pamäť, ktorú som mal na trasy. V Prahe si napríklad dobre pamätám trasy.

Ja som tú otázku položil vlastne veľmi zákerným spôsobom, pretože som Vás raz stretol v reštaurácii, kde ste mali biele sako a ja som si Vás zozadu pomýlil s čašníkom. Vznikla z toho komická momentka.

Tak to si fakt nepamätám.

Tak to som Vás nachytal.

No jasné, ja som hovoril tváre… Nechcem teraz vyzerať samoľúbo, ale my napríklad za rok, za mesiac aj za týždeň stretneme toľko ľudí, že sa mi veľmi často stane, že viem, že toho človeka som niekde videl, ale vôbec neviem odkiaľ ho poznám. Sú ľudia vnímavejší, ktorí to chápu a potom sú takí, ktorí nie.

Aký je to pocit? Mne sa teraz v zákulisí hokejového šampionátu podarilo familiárne pozdraviť Reného Fasela (šéf Medzinárodnej hokejovej federácie) a on mi odpovedal, bez toho, aby ma poznal.

Ja sa domnievam, že prazákladná vec je, že ak vám niekto pokynie na pozdrav, tak slušnosť je ten pokyn opätovať. To, že sa potom dozviete, že sa nepoznáte, že si vás s niekým pomýlil, to je vedľajšie, pretože aj tak to patrí k základnému bontónu „kinderstube“. Mne sa napríklad tiež neraz stalo, že som niekomu, koho som poznal, pokynul na pozdrav a on mi neodpovedal. Proste bol práve v póze, že bude ľudí prehliadať. Zaujímavé je, že mi ten istý človek o pol roka neskôr volal kvôli voľným lístkom na koncert.

Ako dlho vlastne robíte muziku?

No, zase, nechcel by som, aby to znelo nejako nafúkane, vedátorsky, prezieravo. Ale do istej miery hudbu robím celý život aj keď v každej etape na úplne inej úrovni. Začal som ako veľmi malý, vždy som spieval, vždy som sa rád predvádzal a dodnes ma to neopustilo – v tom som exhibicionista v tom zdravom slova zmysle. Spieval som od útleho detstva a následne aj organizovane, pretože ma mamička, ktorá sama pekne spievala a tancovala v moravskom krúžku, prihlásila do folklórneho súboru, kde som sa pomerne rýchlo stal sólovým spevákom. Tam som získal prvé ostrohy, keď som spieval v amfiteátri pred siedmimi tisíckami divákov.

Takže trému zjavne nemávate?

Tréma ma nikdy neopustila. Som síce exhibicionista, ale zároveň príšerný trémista. Ja trému mávam pred tým, než vyleziem na pódium. Občas sa mi ešte stane, že mám také nutkanie, ktoré mi hovorí, že by bolo lepšie, keby sa ten koncert zrušil.

Ten pocit Vám hovorí: „Nech už to mám za sebou?“

Ja som si to potom už pomenoval. A ono ide o to: Už, aby som tam bol (na pódiu). Nie, nech už to mám za sebou. Som nervózny a neviem prísť včas na koncert. Väčšinou prídem príliš skoro a hrozne sa tam potom mučím, som v zákulisí tichý, možno mierne podráždený, pretože som jednoducho nervózny. Našťastie už toľko nevraciam a nechodím toľko na veľkú. Samozrejme dve až tri pivká pred koncertom pomôžu.

To sa asi nesmie prehnať, že?

Nesmie. Párkrát sa mi to stalo, že to bolo „cez“. Moji spoluhráči mi síce tvrdili, že to bolo dobré, ale ja sám som ten pocit nemal. Ono sa tam potom stane taká vec, že na tom koncerte už neprikrmujete alkohol a potom v polovici koncertu odpadnete. Spadne vám reťaz a tá sa nahadzuje horšie. V krčme by ste si dali panáka alebo polliter vody a bolo by to jedno. Ale na koncerte to nejde.

A úplne „nasucho“ ste už hrali?

Úplne nasucho som to tiež zažil párkrát a tiež to nie je zlé, je to rozhodne lepšie ako byť opitý. Ale ja už som si našiel zdravú mieru: dve pivká alebo panáčik, dva stričky, tak akurát.

Videli ste dokument o Metallice Some Kind of Monster, kde jedným z problémov v kapele bolo, že spevák prestal piť a nútil ostatných, aby jeho nový život rešpektovali? Ste alkoholicky naladení na rovnakú notu?

Počul som o ňom, ale nevidel. Nám to funguje perfektne. Medzi nami nie je nikto, kto by to s alkoholom vyložene preháňal a zároveň to tak trochu preháňame všetci. Ale myslím, že stále v rozumnej miere. 

Čo si myslíte o mladých kapelách, ktoré abstinujú a žijú prehnane zdravým spôsobom života?

Ja poznám jedného človeka, ktorý je vtipný, entuziastický a energický, že som si vždy myslel, že pije alkohol a on sa nikdy nedotkol ani kvapky alkoholu. Čo ja viem tak napríklad Albert Černý (Charlie Straight) nepije alkohol. Mne to príde zvláštne, ale nie je to pozeranie sa cez prsty. Ide o to, že žijete v nejakej sociálnej skupine, kde je to určitý úzus a každá takáto vec je potom anomália. Ale rozhodne by som to neriešil nijak viac. Zaujímavé je, že napríklad Gene Simmons a Paul Stanley z Kiss nikdy nepili alkohol ani nefetovali, len jednoducho strašným spôsobom súložili.

Viete, že v Prahe existuje kapela, ktorej spevák o sebe šíri, že berie kokaín, ale v skutočnosti svoje šľachovité chudé telo trápi v posilňovni?

Neviem, ale myslím si, že akákoľvek falošná póza je zle. Ale cesty ku sláve sú rôzne. Rokenrol, metal a punk boli vždy založené na póze. Od istého času začala byť určitá miera štylizácie či póza neoddeliteľnou súčasťou hudby. Či už to boli Beatles alebo ktokoľvek iný. Ktoré sako si dnes vezmem na koncert. Tam to začína, už vlastne nie som prirodzený. Ja napríklad neznášam civil na pódiu. Pretože na pódiu by človek za niečo mal byť prezlečený. A ak si niekto tú omáčku ešte zahustí, že o sebe začne vysielať, že je homosexuál a nie je, alebo že je žena a nie je. Mne to nevadí. Ale keď je to falošné, tak to ľudia aj tak zistia a jemu to nepomôže.

A čo pomôže?

Vždycky víťazí prirodzenosť ľudí. Vezmite si napríklad Ozzyho Osbourna. Robil niekde na bitúnkoch, potom sa dostal do kapely, celý od krvi… no asi nebude úplne normálny. Ale zároveň preto, že nie je „normálny“, tak do populárnej muziky vniesol niečo, čo dovtedy bolo úplne nevídané.

Ozzy je dosť autentický, ale…

Počkajte, nemusí to byť Ozzy. Pozrite sa napríklad na Pink Floyd, tí prídu na pódium v čiernych tričkách, človek sa za nich až tak trochu hanbí, ale tá hudba je taká nádherná. Takže prečo nie. Proste ak máš čo povedať, tak to tam je. Ak nemáš, tak ti tisíce rozhovorov, PR experti a módni návrhári sú aj tak na hov*o.

Zhoršila se obecne populárna hudba?

Hlavne čierna hudba. To, čo sa teraz odohráva v černošskej hudbe, ktorú ja obdivujem, prakticky celý život, je niečo hrozné. Buď sa totálne kopírujú sedemdesiatky ako James Brown alebo raný Prince. Tak to teraz úspešne robí napríklad Bruno Mars, je to skvelé, ale pôvodná tam nie je ani nota. Alebo sa objavujú ľudia ako (rapper) Kanye West. Keby to totiž ešte nefutroval tými dementnými hláškami, ktoré furt vysiela do sveta, tak by mi to tak nevadilo a my by sme sa o tom nebavili. Ale mňa vlastne uráža, čo ten človek vyžaruje.

Nie je to jednoducho tak, že sa všetko vracia a tí o dvadsať rokov mladší to nepoznajú a tak je to pre nich nové? Rovnako ako súčasný kinohit Mad Max, ktorý poznáme ešte s Melom Gibsonom na VHSkách? Že možno Kanye West je recyklát nejakého neposlušného muža spred dvadsiatich rokov?

Vtedy bola iná doba. Vtedy by to nemohol natočiť. Aj na populárnu hudbu sa vtedy kládli vyššie nároky. Ale mám tiež dostatok sebareflexie, aby som si povedal, že som starý. Mám 37 rokov a už v dvadsiatich som bol predčasne zostarnutý, čo sa týka hudby. Z novodobej hudby ma už nič nezasiahlo.

Ste pomerne vyhranený proti tomu, ako sa s hudbou zaobchádza (kradne) na internete? Stiahli ste si niekedy niečo z uloz.to?

Stiahol, ale len preto, že som si to nemohol kúpiť inde. Ako teenager som videl film Čínsky syndróm a ten už sa nedá nikde zohnať. Na to je potom internet dobrý. Ale nenapadlo by ma nejsť na posledného Mad Maxa do kina, ale stiahnuť si to v nejakom debilnom ripe z kina. Mne na kradnutí vadí, že sa to nerobí. Predsa nepôjdeš do obchodu ukradnúť maslo.

Budem diablov advokát: keď sme boli malí a kopírovali sme si na magnetofónové pásky od susedov, nikto to nenazýval krádežou. Tiež išlo o „krádež masla“, nie?

Vy ste ale nemali inú alternatívu.

A to Vás ospravedlňuje ku krádeži masla?

Áno. Ak ľudia niekde v Ugande, kde nemajú možnosť si kúpiť dosku legálne, si ju sťahujú aspoň z internetu, tak je to v poriadku. Sú na tom rovnako, ako keď sme my chceli v roku 1985 zohnať Beatles.

Mimochodom, spievate teraz v opere. Aké to je?

Je to úplne iný svet. Operu som študoval, ale nikdy ma nebavila, dodnes si myslím, že je to vlastne smiešna vec.

A čo Vás na tom teda lákalo?

Či to dokážem. A potom sa mi páči hudba, ktorú zložil Honza Kučera. A pretože som egotenor, tak ma bavilo, že je to v Národnom.
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac