Rozhovor

Keby som čítal všetko, čo sa o mne píše, vrátil by som diplom

portrét Jana Šťastného

Hral v mnohých obľúbených seriáloch, v súčasnosti ho môžeme vídať každý večer od pondelka do štvrtka v mikrokomédiách Jetelín. Napriek tomu je pre Jana Šťastného vraj stále zásadnejšie divadlo, kam sa zakaždým rád vracia, keď začne z popularity trochu „famfrnět“.

Hráte jednu zo štyroch hlavných úloh v novom seriáli Jetelín. Povedzte mi niečo o Vašej postave…

Tak začneme menom – Michal Abrahám alias Mišák je vlastne tak trochu inšpirovaný Myšpulínom zo slávneho komiksu Čtyřlístek. Je to chlapík, ktorý má síce pod čapicou, má vysoké IQ a rozumie tak nejako takmer všetkému, ale je strašne lenivý. Večne sa zatvára do garáže, kde takzvane niečo robí, ale v skutočnosti skôr len popíja pivo. Na naozajstnú prácu má totiž svojho pomocníka, ktorý všetko urobí za neho. Mišák sa zo všetkého snaží vykorčuľovať, chce mať svoj pokoj… Prívlastok lenivý ho asi vystihuje zo všetkého najlepšie. Síce všetko vie, všetko pozná, ale nikdy nič poriadne nevytvorí.

V čom je Jetelín iný než ostatné komediálne seriály?

Je špecifický v tom, že sú v ňom jasne dané archetypy. My herci by sme nemali uhýbať z toho, aká tá ktorá postava je. Každá je jednoducho nejaká a to je pevne dané. Len je vždy hodená do určitej situácie a tú rieši, ale nijako sa nevyvíja, koná za všetkých okolností vždy sebe vlastným spôsobom.

Mišák je ale postava v podstate kladná. Je pre vás dôležité, aby ste hrali klaďasa, alebo si rád zahráte aj záporáka?

Podľa toho, či je moja postava záporná, alebo kladná, som si prácu nikdy nevyberal. A keby som mal byť úplne úprimný, tak si myslím, že postava mierne šibnutá je na hranie vlastne omnoho zaujímavejšia. Ja vždy hovorím – čo s princom? Ten je čestný, pravdovravný, poctivý… To taký čarodejník alebo lúpežník je predsa oveľa pestrejší! Takže naozaj nie, toto kritérium pre mňa nie je smerodajné. Aj keď sú samozrejme kolegovia, ktorí záporné úlohy prijímajú neradi, aby potom nemali nálepku „hajzlíka“. Čo by som teda tiež nechcel, aby som bol medzi divákmi zafixovaný len ako ten zlý. Chvalabohu mám ale to šťastie, že som mohol hrať tie aj tie, a v žiadnej škatuľke tak snáď nie som. Aspoň v to dúfam.

Možno na tých pravých záporákov proste nemáte tú správnu tvár…

To je asi fakt. Ale paradoxne viem, že kolegovia, ktorí to niečo, čo ich predurčuje k úlohám záporákov, majú, sú v skutočnosti neskutočne milí ľudia. Ale to škatuľkovanie zo strany divákov vlastne chápem. Keď im pravidelne cez obrazovku vstupujeme do obývačiek, je prirodzené, že si nás stotožňujú s postavou, ktorú hráme. Ale tiež som si istý, že každý, kto má rozum – čo drvivá väčšina divákov určite má – tomu neprikladá zas takú váhu a je im jasné, že je to len akože.

Keď to nie je charakter postáv, je teda niečo iné, čo Vás donúti pracovnú ponuku odmietnuť?

Ja ponuky na prácu zas tak moc neodmietam. Nebudem sa tváriť, že mám na stole dvadsať rôznych scenárov, medzi ktorými sa preberám a rozhodujem sa, čo áno a čo nie. Ten náš český rybníček nie je Hollywood a práce tu zase nie je toľko. A keby som často odmietal, tiež sa môže stať, že už sa mi nabudúce neozvú. Podľa mňa je skôr dôležité si na každej práci nájsť niečo, čo vás bude baviť. Konkrétne v prípade Jetelína je to strašne dôležité. Aby tá nálada, ktorá panuje pri natáčaní na pľaci, bola trošku nákazlivá a preniesla sa na divákov. Predsa len netočíme vojnovú drámu, ide o odľahčenejšiu zábavu, aj tá ale musí byť presná.

Ako to myslíte – presná?

Ja som toho názoru, že práve komédia je vôbec najťažší žáner na svete. Musí byť presná ako matematika, správne vypointovaná… Pre mňa je to herecky ťažšie, než hrať nejakú ťažkú drámu napríklad od Dostojevského. Keby som mal byť úplne úprimný, tak si myslím, že postava mierne šibnutá je na hranie vlastne oveľa zaujímavejšia než typický klaďas.

Musíte Vy, so svojimi dlhoročnými skúsenosťami a známym menom, ešte chodiť na konkurzy, alebo už Vás obsadzujú priamo?

Castingy už v podstate idú mimo mňa. Ale samozrejme chápem, keď som pozvaný na konkurz v prípade, že ide o nejaký zahraničný projekt. To je logické, pretože zahraničné štáby našich hercov nepoznajú a musia zistiť, aký kto je, ako im kto sedí… U mladšej generácie hercov všeobecne panuje akýsi názor, že chodiť po konkurzoch je nedôstojné, ale to si ja nemyslím. Iste, ako som povedal, u nás už ma ľudia z branže poznajú, takže keď sa im hodím, volajú mi rovno. Ale keď ide práve o nejaký ten väčší projekt, nepríde mi nič zlé na tom sa castingu zúčastniť.

Hráte často v seriáloch, zjavne teda nepatríte medzi tých, ktorí by sa na túto prácu pozerali pomedzi prsty?

To rozhodne nie, na hraní v seriáloch nevidím nič zlé. A o tých, čo ich ohovárajú, si myslím svoje… Iste, ako som už spomínal pred chvíľou – bojím sa škatuľky. Ale keď ten seriál občas preložíte aj niečím iným, tak to nehrozí. V tom ale hlavne milujem divadlo! Tam žiadne škatuľkovanie neexistuje, pretože ten rozptyl úloh je tak neuveriteľne široký, že to jednoducho nejde. Tam si človek skúsi všetko – od komédie cez tragédiu po klasickú konverzačku. To je skvelé.

Divadlom sa u nás vraj moc uživiť nedá. Ale keby to šlo, boli by ste radšej len divadelným hercom?

Divadlo stále považujem za remeselný základ herectva ako takého. Koniec koncov som predsa vyštudoval Divadelnú akadémiu múzických umení. Tie dve, tri hodiny v divadle sú veľmi intenzívne. Je to teraz a tu, nič sa nedá vrátiť, nič sa nedá zmeniť. Navyše máte tú bezprostrednú spätnú väzbu od publika, ktoré na hru a váš výkon nejakým spôsobom reaguje. Nikto to za vás neurobí, nie je tam šikovný strihač, čo by niečomu sem-tam vypomohol. Proste to, ako večer dopadne, je len na vás. V seriáli už to tak neovplyvňujete, hlavné bremeno leží na postprodukcii, ktorá následne všetko zostrihá, niektoré zábery môže poprehadzovať, do niektorých miest vloží muziku a tak ďalej. Ja sa ale do divadla vždy rád vraciam, pretože ma to zakaždým vráti na zem.

Akože nebývate vždy nohami na zemi?

Každému hercovi sa asi občas stane, že začne trochu „famfrnět“. Príde obdobie, kedy si povie: Aha, teraz som vlastne „úspešný“! A to úspešný dávam do veľkých úvodzoviek, pretože čo to vlastne úspech je? Ale keď tie pocity prídu, divadlo je najlepší prostriedok, ako sa ich urýchlene zbaviť. Je to obrovská drina a nikto vám tam nič neodpustí.

Ten spomínaný úspech a popularita so sebou nesú aj nie až tak príjemné stránky, napríklad kritiku a anonymné útoky na internete. Čítate tieto veci?

Ja mám konštruktívnu kritiku rád a nemám problém ju prijať. Napríklad od svojej ženy Báry ju vyložene vítam, pretože viem, že tomu rozumie a že to so mnou myslí dobre, nechce mi ublížiť. Tá internetová kritika je ale iná, tá väčšinou dobre mienená nie je, tam ide len o to, aby som dostal facku. Ale to tak v živote býva. Tá naša profesia je už raz taká vec verejná, všetci majú pocit, že na nás majú nárok, že môžu rozhodovať o našich životoch, pretože nás denne vídajú. Od toho si človek musí držať určitý odstup a vedieť si to v hlave filtrovať. Keby som to nevedel, už túto prácu dávno nerobím, pretože to všetko, čo som si o sebe prečítal… No to už by som dávno vrátil diplom a šiel niekam pásť ovce. (smiech)

Vždy ste sa voči tomu vedeli tak obrniť, alebo ste sa to museli naučiť?

Samozrejme, že keď som bol mladší, tak som si to dosť bral. Hrošiu kožu som si musel vypestovať časom. Bolo ťažké sa naučiť rozlíšiť, kto ma chce len opľuť a kto to so mnou myslí dobre a snaží sa pomôcť. Dnes už to snáď ale viem, takže nad niečím mávnem rukou a nad niečím sa skutočne zamyslím. Na konštruktívnu kritiku ale človek narazí zriedka, tá sa tak nejako vytráca. Keď mi niekto napíše, že stojím za houby, z toho si predsa nič nevezmem. Potreboval by som vedieť v čom konkrétne, kedy a ako z toho von. Takéto pľuvnutia nemajú žiadnu váhu.

Nechajme prácu prácou… Koncom minulého roka ste oslávili významné jubileum, mali ste päťdesiat. Ako ste to niesli?

No čo vám budem hovoriť, keď to ešte stále končí -sať, je to dobré. Ale -siat už znie podstatne horšie. (smiech) Jasne, že som začal trochu bilancovať. Premýšľal som, kde som, čo som dosiahol, koľko ma toho asi ešte čaká… Ale rýchlo som tie myšlienky zaplašil, pretože ja ešte naozaj nemám v pláne sa niekde zatvárať. Potrebujem cestovať, veď ja som za celý život nevytiahol päty z Európy! Chcem zažiť ešte veľa vecí, po rozvode som začal úplne odznova, mám mladú ženu, malého syna, chcem nám všetkým zariadiť slušné bývanie, zaobstarať niečo malé niekde v prírode, chodiť do lesa…

Jan Šťastný (9. 12. 1965, herec)

Päťdesiatročný český herec je absolventom DAMU, po škole hral štyri roky v Národnom divadle, dnes je členom súboru Divadla na Vinohradoch. Do povedomia divákov sa zapísal úlohami v populárnych seriáloch ako Ordinácia v ružovej záhrade, Poisťovňa šťastia alebo Gympl s (r)učením omezeným. Venuje sa tiež dabingu. Je druhýkrát ženatý s o dvadsať rokov mladšou herečkou a režisérkou Barborou Petrovou, s ktorou má štvorročného syna.
 
Viac nájdete v tabletovom magazínu, ktorý je dostupný pre iOS a Android, alebo pre PC.
Rozhovor
Foto Prima TV

Kompletný magazín s množstvom ďalších článkov nájdete voľne k stiahnutiu na

Available on App Store Get it on Google play PC a MAC