Katarína Knechtová a Kryštof Michal: Zakonzervovali jsme Československo

  • Rozhovor
  • Autor Kateřina Hejdová
  • Foto Natálie Benešová

Spája ich rovnaká životná skúsenosť – museli odísť z domovskej kapely, s ktorou zažili slávne časy a nahrali najväčšie hity. Slovenská kapela Peha prišla pred pár rokmi o Katarínu Knechtovú, českým Support Lesbiens osirel nielen mikrofón po odchode speváka Kryštofa Michala a troch ďalších členov, ktorí vzápätí založil skupinu Portless. Teraz sa zišli nad skladbou Stmievanie, v ktorej sa strieda čeština so slovenčinou a ktorá uvádza nový český film Hodinový manžel.

Ako vzniklo spojenie Katarína Knechtová a Portless?

KK: Chlapci ma oslovili s ponukou, či by som s nimi nechcela naspievať duet k filmu, ktorý sa pripravuje. Kývla som kvôli ľuďom, ktorí na projekte pracujú, vedela som rámcovo aj o čom je film. Hlavne sa mi ale páčila tá skladba, to bolo rozhodujúce. Zišla som sa tu s Kryštofom Michalom a keď mi pustil demo, povedala som len: Ok, idem do toho.
KM: My sme pomerne dlho zvažovali koho vybrať, vo filme sa prelínajú udalosti v Česku a na Slovensku a tak nám prišlo zábavné osloviť Slovenku, pretože slovenčina znie aj vo filme. Chceli sme muzikou tie jazyky prepojiť, aby bol ten duet medzinárodný. Poctivo sme prešli celú slovenskú scénu a z tej viac než stovky mien nám vyskočila Katarína tak nejako spoločne ako ideálny typ.
KK: Vidíte, to som ani nevedela.

Počúvali ste ju pred tým?

KM: Jasne, nepoznáme možno úplne všetko, ale dlhodobo sme o nej samozrejme vedeli. Poviem to takto: Osobne sa moc nechodím na festivaloch pozerať na iné kapely, keď niekde hráme. Koľkokrát stačí niektorých interpretov počuť len na diaľku. Ale na Katarínu som sa niekoľkokrát išiel pozrieť. Cielene a dobrovoľne.

Okrem iného máte ale podobné aj muzikantské osudy, obaja ste pomerne bolestivo opúšťali svoje pôvodné kapely, s ktorými ste boli úspešní, a vydali sa vlastnou cestou.

KM: Náhoda to asi úplne nie je, náš rybník nie je zas taký veľký, takže ľudia tu na seba stále narážajú. Podobných prípadov by ste našli asi viac než len tie naše dva, napríklad Michal Hrůza, Matěj Ruppert. Vlastne patríme všetci do jednej party.
KK: Ale určite nás spájajú podobné problémy, s ktorými sme sa museli v živote potýkať. Asi je to nejaká karma (smeje sa). 
KM: Alebo za to môžu škvrny na Slnku, na tie zase verím ja. Poznali sme sa hudobne, ale nie osobne. Zrejme budeme podobné typy osobností, pretože si skvelo rozumieme, čo sa dopredu nedalo odhadnúť. Nevedeli sme, keď sme ju oslovovali, že to je zároveň skvelá baba a kamarátka. Teraz to už vieme.
KK: Pamätám sa na prvý koncert Support Lesbiens, ktorý som videla kedysi pred rokmi, ako tam z Kryštofa boli všetky dievčatá hotové, pripadali mi vtedy ako namachrovaní frajeri. Bola som teda pomerne prekvapená, že pri osobnom stretnutí som objavila takých zlatých, milých chlapcov, s ktorými kedykoľvek rada zájdem na pivo. Niekedy prvý dojem mätie. Pre mňa táto spolupráca jednou skladbou neskončila, dúfam, že bude pokračovať aj inými projektmi, pretože tá spolupráca zafungovala výborne ľudsky, ale aj po profesionálnej stránke, práca v štúdiu bola vyložene radosť.

Hovoríte pritom každý iným jazykom, ktoré ste si nechali aj vo svojich partoch. Písali ste text spoločne?

KK: Každý zvlášť, svoje vlastné časti som písala do pripravenej skladby sama až následne.
KM: Veď viete, že my sme tá generácia, narodená ešte v Československu.

Áno, to viem, patrím do nej tiež. Prekladateľov ste teda nepotrebovali?

KK: Nie, nepotrebovali. Len výnimočne sme narazili na slovo, ktoré niekto z nás nepoznal. Osobne som zostala tak zvláštne zakonzervovaná v stave, kedy sme ešte patrili ešte k sebe. Nejde pritom o nejakú melancholickú spomienku, vnímam to tak stále. Stále mám pocit, že k sebe máme v strede Európy úplne najbližšie, čo sa potvrdzuje aj pri muzike, v ktorej k sebe tiež pasujeme úplne bez problémov. Neviem si veľmi predstaviť, že by sme takto v duete spojili iné dva jazyky než je slovenčina a čeština, a pritom v tej skladbe to znie tak prirodzene, že si to na prvé počutie mnohí ani nevšimnú. Na druhú stranu s odstupom času človek začína vidieť aj rozdiely, začínam vnímať aj to, v čom sú Česi od Slovákov odlišní.

V čom vidíte najväčšie rozdiely? 

KK: Určite máte oveľa lepšie pivo. Aj doma v Prešove pijem stále české pivo. 
KM: Súhlas, ja pijem pre istotu len české pivo. Keď si dnes spomeniem na obdobie, kedy sme sa delili, pripadá mi to stále divné. Vadilo mi to vtedy a vadí mi to aj teraz. Vnímam to aj s odstupom času tak, že si všetko medzi sebou dohodli Klaus s Mečiarom a my Česi sme potom už len pristúpili na tvrdenie, že Slováci túžia po samostatnosti a že im tak bude lepšie. Ťažko pritom porovnávať, vývoj nás od seba pomaly ale isto odďaľuje. Napriek tomu som svoj názor nezmenil, pre mňa to bol nepochopiteľný krok, bol by som býval radšej, keby sme zostali jednou väčšou krajinou než dvoma menšími.

Pamätáte si, Katarína, nejaké reálie z tých čias? Predsa len ste o pár rokov mladšia.

KK: Niečo málo si pamätám, ale veľa toho nie je. Tá zmena v prvej fáze vlastne nič okrem iných názvov neznamenala. Ani pre Slovákov, ak si spomínam. Niektorí ľudia sa určite potešili a vzali rozdelenie ako svoju novú príležitosť, šancu, ale ja som medzi nimi nebola. Čo je zjavné aj z faktu, že sem neustále jazdím koncertovať a podobne. Pre mňa Česi nie sú nepriatelia, naopak.

Či toto práve nie je tá karma, stále sme pri tých rozdeleniach a rozchodoch.

KK: Určite, človek v živote často naráža na všemožné výzvy a je len na ňom, či ich prijme. Veľkú úlohu v tom hrá túžba po samostatnosti, to ste sa trafili (smeje sa). 
KM: Jasne, Slováci sa chceli odtrhnúť a za trest im potom pristál na hrade Mečiar, ktorého postoje všetci poznáme. Tých pár desiatok tisíc chudákov, ktorí rozdelenie nechceli, sa pred nimi potom roky museli schovávať. 

Ťažko vymažete históriu, na to asi zabudli. Ako je to na Vašich koncertoch, menia sa reakcie aj tam? Rieši, Katarína, niekto, že spievate po slovensky?

KK: Vôbec nie. Nikdy som so slovenčinou v Česku problém nemala. Dokonca si myslím, že vďaka tým jazykom vzniká taká zvláštna chémia, stali sa až zvláštne veci. Napríklad existujú slovenského kapely, ktoré Česi milujú a doma sa o nich až zas tak veľa nevie. A zase naopak, veľa úspešných českých interpretov na Čechov vôbec nefunguje. To je zvláštna situácia, podľa môjho názoru je to zapríčinené tým, že máme predsa len trochu odlišné hudobné cítenie.

Dokázali by ste napísať český text?

KK: Nie, to by som si netrúfla. Niečo iné je si posedieť a pokecať si zo srandy po česky a niečo iné po česky skladať. Nevedela by som po česky poriadne ani spievať, musela by som sa to najskôr naučiť. Nerada by som vám prznila jazyk (smeje sa). Spievala som po česky raz pre pánov Hapku a Horáčka a musela som naozaj párkrát zájsť k lektorke.
KM: Ale ja si myslím, že to ani nie je nutné. Čím ďalej viac sa mi potvrdzuje, že českým dievčatám sa páčia slovenskí chlapci a ich slovenčina a slovenským chalanom zase české dievčatá s češtinou. Ten záujem je stále vzájomný a v tomto smere to funguje aj v muzike, nevidím dôvod, prečo by Katarína mala u nás spievať po česky a my potom napríklad pre Slovákov po slovensky. 

S kým ďalším z českej scény by ste si ešte radi zaspievali?

KK: Veľmi sa mi páčila tá spomínaná spolupráca s Hapkom a Horáčkom, tú by som si pokojne zopakovala. A jasné, mám ešte jedného takého obľúbenca, s ktorým by som sa raz rada postavila na pódium. Jaromír Nohavica. 

A naopak? S kým zo Slovákov či Sloveniek by ste si radi zaspievali Vy, Kryštof?

KM: Nikdy som nad tým neuvažoval, sledoval som vždy skôr muziku smerom na západ od hraníc. Kedysi v začiatkoch, keď som mal nejakých 18, som chcel, aby moja kapela bola ako Red Hot Chilli Peppers. Potom som zaznamenal duet Iggyho Popa so speváčkou z B52‘s, tak som si hovoril: Ty vole, škoda, že to nespievam ja! (smeje sa) Dneska už takto absolútne nepremýšľam, že by som mal vysnívané idoly a za nimi išiel.
KK: Je to podobné ako trebárs s tetovaním. Musí za tým stáť nejaký príbeh. Dodnes rada spomínam na spoluprácu s Michalom Hrůzom, ktorý sa pre mňa vďaka nej stal blízkym kamarátom.

Hovorí sa o nás, že sme stratená generácia. Vychovávaní sme boli ešte v komunizme, ktorý tesne pred naším dospením padol. Nastalo prázdno.

KK: A to je ešte tá lepšia možnosť, často sme v sebe navyše niesli frustrácie vlastných rodičov. Oni totiž neboli na demokraciu pripravení a s tým mindrákom, kedy si na ňu zvykali, nás vychovávali. Stále v sebe nesú ten druh strachu: Čo na to povedia ostatní? A čo s tebou bude? Neučili nás, že najdôležitejšie je vedieť sa pobiť sám za seba. Že zodpovednosť za svoj život si nesie človek sám a keď niečo pokazí, musí to sám napraviť. Veľká časť z nich to dodnes neprijala a žije stále so strachom zo susedov a ich klebiet. Vďaka tomu sa v tej minulosti stále vŕtame aj my, takže ja osobne závidím tým mladším, ktorí budú komunizmom a premýšľaním v ňom poznačení zase menej.
KM: V Stmievaní to znie hneď v prvej vete: Človek mieni a život mení. Príde mi to ako motto celej demokracie.

Keby ste mohli, čo by ste vo svojich životoch zmenili?

KM: Nemenil by som nič, pretože každý životný kotrmelec ma niečo naučil a každá prehra človeka utuží. Mohol som si povedať, že som odchodom zo Support Lesbiens všetko prehral, ale ja som šiel a postavil vlastnú kapelu, čím som situáciu celú otočil. Vyhral som, pretože som si odniesol z tej situácie skúsenosť, zistenie, že sa nezmierim s tým, že nado mnou niekto druhý urobil kríž. Bol by som býval rád pokračoval tam, kde som sa snažil viac ako dvadsať rokov, ale zase by som nemal okolo seba tých ľudí, ktorých mám teraz.
KK: Jediné, čo by som zmenila ja, by bola jedna moja vlastnosť. Bojím sa často urobiť ten prvý krok, aby sa udalosti dali do pohybu. Je to pre mňa niekedy veľmi ťažké, väčšinou čakám až na moment, kedy sú okná otvorené dokorán, až potom vyletím, ale už sa zase nikdy nevraciam. Som krehký človek, ktorý však dokáže vo chvíľach napätia vypustiť von veľkú silu – len keď mu nechýba odvaha.
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac