Jiří Bárta: Aj vážna hudba môže byť zábava

  • Rozhovor
  • Autor Kateřina Hejdová
  • Foto Jiří Šourek

Nenápadný, tichý, galantný, ale aj vtipný a priamočiary. So slávnym českým violončelistom som sa rozprávala v kaviarni pavilónu Vinohradskej tržnice v Prahe, pod ktorého strechou vyrástol dizajnový „obchoďák“ s nábytkom. Zhodnotili sme spoločne trend, kedy sa v novom tisícročí z krásy a estetiky stáva biznis a je ho všade okolo niekedy až moc. Virtuóz, ktorý nevie žiť bez revu motora a keď si sadne na motorku, cíti sa vraj slobodnejší než kedykoľvek inokedy. Po rokoch cestovania sa opäť usadil na čas v českej metropole, odkiaľ uteká vo svojom voľne na polia a lúky – zablbnúť si na terénnom motocykli.

Koncertujete po celom svete, v ktorej krajine máte publikum po tých dvadsiatich rokoch vôbec najradšej?

Určite to domáce, v Čechách. Alebo v strednej Európe. Publikum má tu predsa len k vážnej hudbe ešte stále pozitívnejší vzťah ako inde po svete, aspoň ja mám ten pocit. Možno je to aj tým, že si navzájom lepšie rozumieme, poznáme sa. Tu ľudia aj vstanú a tlieskajú, aby vám vyjadrili vďaku, v New Yorku sa niečo také úplne bežne nedeje. To už musí byť niečo, aby ste tam niekým pohli. Inak ja v poslednom čase moc necestujem, žijem teraz v Prahe. Nedávno som na facebook zo srandy dal fotku nejakého gréckeho domčeku a písala mi okamžite jedna grécka pianistka: To je skvelé, že si sa presťahoval k nám (smeje sa). Musel som potom všetko uviesť na pravú mieru.

V čom je české publikum podľa vás výnimočné?

Česi vedia v človeku vyvolať pocit, že mu rozumejú. A že majú vážnu hudbu naozaj radi, čo si ja osobne veľmi cením. Mám vždy radosť, keď do toho miestami škrobeného sveta vstúpia normálni, uvoľnení diváci, ktorí prišli na koncert skutočne za hudbou a nie len pre pocit spoločenskej povinnosti.

Sťažovali ste sa, že okolo vážnej hudby sa motá veľa snobov, stále to platí?

Nerád by som niektorú časť poslucháčov podceňoval, na väčšie festivaly ale naozaj jazdia často ľudia, ktorí sa obyčajne hudbou nezaoberajú. Aj z tej mladšej generácie, dorastajúcej generácie, vidíte na festivaloch a koncertoch manažérov v oblekoch a je vám jasné, že prišli robiť biznis, ukázať sa tam, kde je treba. Nerád by som sa tiež niekoho dotkol alebo ich dokonca podcenil, k takým poslucháčom je ale veľmi ťažké nájsť si cestu. Samozrejme záleží vždy aj na konkrétnej skladbe alebo nálade. Tej ich aj mojej.

Dá sa to vôbec?

Väčšinou sa to pri koncerte zlomí. Snažím sa pred koncertom ľudí v sále moc nevnímať, ale tak nejako cítite, že tamto ten pán prišiel len kvôli svojej manželke, ako jej sprievod. Všetko má svoje pozitíva aj negatíva, je zase skvelý pocit, keď takého poslucháča presvedčíte a strhnete na svoju stranu. Zostávam preto optimistom aj čo sa týka neprístupného publika, snažím sa maximálne reagovať a keď mám pocit, že ho nudím, samozrejme sa ho pokúšam vtiahnuť do skladby, prebúrať tú hradbu nezáujmu. Niekedy sa ale stane, že zistím, že išlo len o môj subjektívny pocit a že atmosféra v sále bola podľa všetkých ostatných skvelá. Takže v tomto smere je moje vlastné hodnotenie trochu nebezpečné, pretože je naozaj čisto osobné, subjektívne. Koľkokrát si aj pred seba postavím sám pomyselnú stenu a ľudí v sále začnem vnímať až tak po polhodine hrania. A zistím, že sú nadšení!

Cvičíte ešte pravidelne?

Cvičím a cvičím rád. Ten proces zdokonaľovania interpretácie skladieb nikdy nekončí, čo je možno pre niekoho aj demotivujúce až frustrujúce, pretože je to nekončiaca drina. Mozgovo-maskulárne cvičenie, by sa dalo povedať. Výsledok ale potom občas stojí za to. Je ale fakt, že niektoré skladby hrám tak nejako predovšetkým sám pre seba a keď ich potom interpretujem verejne, je ťažké sa o ten vnútorný svet deliť s plnou sálou ľudí. A naopak, pre nich musí byť asi náročné ustáť, že ten čudák na pódiu vôbec nevie čo sa deje okolo neho (smeje sa). Ťažko o tom hovoriť, je to také… vytrženie.

Niektoré koncerty trvajú hodiny, posilňujete nejako ruky, prsty?

Nie je treba, to robievajú skôr horolezci. Nie, vtipkujem, niektorí muzikanti naozaj posilňujú, mne to príde zbytočné. Sú leniví hrať na basu a vyhovárajú sa na posilňovňu (smeje sa). Pravidelné hranie na čelo stačí a pre mňa je dneska cvičenie koľkokrát aj relax, teda s ním nemám problém. Obecne si hudbu nejako v poslednom čase naozaj užívam, možno to bude tým, že budem mať budúci rok päťdesiat rokov. Život prebieha v obdobiach a nie, že by som si predtým neužíval, ale na pódiu je mi teraz naozaj oveľa lepšie ako keď som mal tridsať.

Vaši rodičia nie sú muzikanti, ako Vás vôbec napadlo hrať na violončelo?

My sme doma hojne prevádzkovali také to domácke muzicírovanie, hoci v rodine nikto nebol profesionál. Sestra hrala na klavír, strýko na violončelo, teda mamu napadlo, že by som to po ňom mohol prevziať, aby som sa tiež pridal. Už ako dieťa ma to veľmi chytilo, od začiatku ma to strašne bavilo, aj keď som predtým o čele nevedel ani ň. Nikto ma k ničomu nenútil, našiel som si vzťah k nástroju postupne sám. Keďže rodičia neboli profíci, nikoho ani nenapadlo, že by ma hudba mohla uživiť.

Chceli ste byť už ako dieťa virtuózom?

Vôbec nie, chcel som byť motocyklový pretekár, čo mi tiež zostalo. Sníval som o crosskách. Bez motorky nemôžem byť dodnes, je to môj druhý svet, keď sa cítim unavený alebo bez nálady, sadnem na motorku a idem. Takmer vždy to zaberie, je to iný typ vytrhnutia z reality než na koncertoch. Dáva mi slobodu. Keď vyrazím so štupľami v ušiach na sever Čiech na stráne, tam ani na tých okresných cestách nie je žiadna prevádzka, to je – ako sa hovorí – až na dreň.

Nie je to ako v prípade baletiek, ktoré nesmú lyžovať? Čo keď si zlomíte ruky?

Máte pravdu, nemám ruky poistené, teda riskujem. V minulosti som koľkokrát jazdil aj bez prilby, to už by som dnes neurobil. Zažil som v kariére dvakrát úraz, druhýkrát to bolo pred nejakými desiatimi rokmi vykĺbené rameno. Vtedy som celkom vážne uvažoval, že s hraním na čelo možno prestanem. Nestalo sa tak, ale motorka napriek tomu zostáva dodnes mojou veľkou vášňou. To nepochopí nikto, kto na tom nejazdil. V Amerike som sa bavil s pilotom stíhačky, ktorý bol tiež motorkárom a chcel som od neho, aby to porovnal. A on povedal: Keď som vo vzduchu, je to vlastne nuda, môžeš robiť maximálne piruety. Ale na motorke na zemi je to vzrušenie konštantné a pocit rýchlosti vnímaš viac, odpovedal. Viem samozrejme, že pre mňa niektorá jazda môže byť fatálna. Ale asi už patrím medzi motorkárov, tí majú ten voľnomyšlienkársky prístup – zlomená kľúčna kosť? To nič nie je. Sú na úrazy takí zvyknutí, že už ich vôbec neriešia.

Idete si niekedy naživo vypočuť niektorého z kolegov?

Väčšinou nie, pretože ako hovorí jeden kamarát, vždy som potom naštvaný. Buď preto, že to bola strata času, alebo preto, že bol lepší ako ja. Sledujem ich samozrejme, občas niekam zájdem, ale čoraz menej. Asi už som starý, mne chýbajú tie koncerty v Rudolfíne, ktoré si pamätám, kedy sme posedávali na schodoch alebo obliehali pódium, keď prišli nejaké naše idoly. Dneska mi ten svet okolo príde chvíľami moc sterilný. Snažím sa zo všetkých síl docieliť to, aby moje koncerty boli zároveň okrem umenia aj zábavou. Dokonalosť, ktorú v sebe vážna hudba nesie, je vlastne strašne nudná. To máte rovnaké ako s autami, tie staré majú svoje nenapodobiteľné čaro, nechýba im osobitosť. Veci sa ale zmenili aj v hudbe, dnes vám muzikanti za pár dní nacvičia a nahrajú tie najťažšie symfónie, čo bolo v minulosti nevídané. Jedného pri tom len napadá, či si vlastne stíhajú tú hudbu aj vnútorne prežiť, zžiť sa so skladbou. A že ten starý svet, v ktorom každý virtuóz rástol takmer z potu a krvi, mal niečo do seba. Také zvláštne, romantické kúzlo, ktoré tomu modernejšiemu zatiaľ chýba. Nemá asi cenu nad tou zmenou plakať, neviem, ale cítim to tak.

Akú hudbu počúvate okrem vážnej?

Pop nepočúvam, ale mám rád veci na pomedzí jazzu, Dana Bártu, s ktorým som dokonca spolupracoval, rád si vypočujem napríklad Led Zepellin, Pink Floyd, Radiohead.

Akého skladateľa hráte a máte najradšej?

Leoša Janáčka. Teraz som spolupracoval na Dvořákovej Prahe, toho mám rád tiež, považujem ho za absolútnu klasiku. Ale Janáček je pre mňa jasná jednotka a vždy bol. Je taká moja celoživotná láska, hoci toho pre violončelo moc nenapísal. Ona väčšina skladieb, ktoré mám úplne najradšej, nemá s čelom nič spoločné.

Ako to?

Neviem, ale je to tak. Mňa vlastne ten nástroj zas až tak nefascinuje, že by som sa zbláznil z jeho zvuku... Som rád, že na neho hrám, ale napríklad keď niekto vie hrať na husle, to je ešte len hlas anjela! Ako keď na vás svietia lúče boh vie čoho. Čelo je v tomto smere až na druhom mieste. Rovnako ako u mňa Dvořák – nie, že by som si ho nevážil alebo ho otvorene neobdivoval, ale Janáčka u mňa nepredčil. Ona situácia okolo najslávnejších českých skladateľov je pomerne zaujímavá, vezmite si napríklad Bohuslava Martinů, za života nahrával pre najrenomovanejšie orchestre sveta, ale s odstupom času v tom zahraničnom porovnaní s Janáčkom na celej čiare prehral. Na rozdiel od neho je z neho dnes – či sa nám to páči alebo nie – skôr lokálna záležitosť. Hoci má vynikajúce veci, o tom niet sporu, tu nejde o kvalitu. Čo mi príde zaujímavé, že sa tá práca úročí s takým odstupom. Janáček zostal dodnes originálny a vo svete mu tak dávajú prednosť.
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac