Janek Ledecký: Pesničku napíšem za päť minút

  • Rozhovor
  • Autor Adéla Nosková
  • Foto Tomáš Nosil

Janek je jednoducho legenda. Na jeho slaďáky už cez dvadsať rokov chlapci balia dievčatá na parkete aj pri táboráku. Napriek tomu svoju sólovú kariéru poslal na desať rokov k ľadu. Vieme prečo!

Vydávate štúdiový album po desiatich rokoch. Čo tak odrazu?

To je jednoduché: nikto odo mňa za celý ten čas žiaden album nechcel. A teraz sa mi ozvali, že ho natočíme, tak som do toho išiel. Nie som typ, ktorý by si niečo písal do šuplíka. A keď tak chodíte po tých rádiách a prinesiete im nejakú novú pesničku, tak ich najviac vydesíte. Povedia mi: „My tu máme od teba toľko starých hitov, celý playlist, ľudia to chcú…“ Aj keď namietam, že sú to veci staré dvadsať rokov, tak mi odpovedia, že je to stávka na istotu. To nie je moc dobrá motivácia sa do niečoho potom nadšene púšťať.

Takže Vás vyložene ukecali?

Ozvali sa mi z vydavateľstva Brainzone a povedali, že do toho so mnou pôjdu. To bolo, myslím, v marci. Celkom milé prekvapenie. Kúpili mi letenku do Anglicka, kde sa malo nahrávať. Tak som rýchlo napísal štyri pesničky a išlo sa. Všetko bolo zariadené, ja som sa nemusel o nič starať. Z Česka so mnou išiel len gitarista František Táborský z Chinaski a všetci ostatní muzikanti boli miestni. To bol nápad producenta Grega Hivera, ktorý produkoval pre Chinaski ich posledný album Rockfield. Chcel tam mať niekoho, s kým už pracoval, pretože nevedel, čo ho so mnou čaká. A tak sme nahrali prvé štyri veci.

Ako sa Vám hralo s ľuďmi, ktorých ste pred tým nikdy nevideli?

Celkovo som bol nadšený, to štúdio bolo úplne skvele vybavené. Pozeral som sa dopredu na internete, čo tam majú za gitary, a bol som ohromený. Nemalo ani cenu si tam viezť svoje vlastné nástroje. Tak sme s Frantom odleteli len s príručnou batožinou. Navyše muzikanti, s ktorými som pracoval, patria medzi najlepších v Anglicku. Klávesák sa akurát vrátil z turné s Jimmym Summerwillom a inak hrá s Manic Street Preachers.

Ako k Vám pristupovali?

Oni si ma vopred googlili a to dosť podrobne. A správali sa ku mne s obrovským rešpektom. To som nezažil v žiadnom českom štúdiu. Dosť brali moje úspechy s muzikálom Hamlet, ktorý sa hral v niekoľkých krajinách. A to sa počíta do medzinárodných bodov. Tiež poznali moje pesničky a vedeli, že som jednoducho oldschoolový chlapík, čo pracuje na rovnakom princípe ako Bob Dylan alebo Bruce Springsteen. A podľa toho ku mne Greg vybral tých muzikantov.

Takže Vám to spolu klapalo?

Áno, chcel som, aby do tých mojich demáčov, čo som im poslal, vniesli niečo svoje a oni spočiatku dôsledne rešpektovali moju pôvodnú víziu. Tak im hovorím: „Chlapci, nebojte sa toho, dajte tam niečo zo seba.“ Skúšali sme, jamovali, a potom sa išlo nahrávať. Sadli sme si aj ľudsky. Zvyšok produkoval ešte Honza Ponocný a jednu pesničku napísal aj produkoval môj syn Jonáš. Ale všetko sa miešalo v Anglicku. A na tom výslednom zvuku je to šialene počuť.

To mi vysvetlite!

Je to tým, že Briti majú tú hudbu zarytú hlboko pod kožou. Viac, než my Česi kedy budeme mať. A to z toho dôvodu, že sa narodili do sveta, kde sa každých štrnásť dní bili o prvú priečku v hitparáde Rolling Stones a Beatles, zatiaľ čo u nás to bola pesnička Včera neděle byla a Holky z naší školky.

Myslím si však, že už sa na hudobnej scéne tiež vymenili generácie, ktoré robia hudbu a týmto zaťažení nie sú…

Moja generácia to tak naozaj nemá. Toto mi nikto nenahradí. Komunisti mi pokazili veľkú časť života. Svoj nový album som poslal svojmu bývalému kapelníkovi, s ktorým sme natočili veľa dosiek, a on mi hovorí: „Počúvam to stále dookola a nemôžem prísť na to, prečo to znie inak.“

Je to jediný pokrok vo Vašej tvorbe?

Zásadný, ale nie jediný. O mojom poslednom albume Ikarus mi kamaráti hovorili, že je strašne depresívny. Mne to tak fakt neprišlo!

Ale mne tiež pripadajú Vaše songy depresívne. Väčšina ich je o sklamaní, nedocenení…

To je predsa klasický trik na ženské! Ale nemyslím si, že som taký depresívny, je to veľa o romantike a tá nie je smutná. Ale teraz sa mi stalo, že mi hovoril môj kamarát Štěpán Smetáček, ktorý so mnou ako bubeník bol na celom turné, a potom až na tom ďalšom vianočnom si vypočul pozorne Sliby se maj plnit o Vánocích. Vraj až v tú chvíľu mu došlo, čo si to vlastne tí dvaja, o ktorých spievam, nadelili. To je proste pesnička s ľahkou erotikou. Ale uznávam. Proklínám je moja vlajková loď melanchólie.

Spievate veľa o vlastných zážitkoch?

To vám predsa nemôžem takto prezradiť! Ja neviem… Moja imaginácia našťastie nie je taká chudobná, aby som si vystačil len s tým, čo som sám zažil (smiech). Ale môžem povedať, že som toho vlastne zažil celkom dosť. O množstve vecí sa spievať nedá alebo o nich spievať nehodlám. S touto novou doskou som sa rozhodol, že už nebude depkárska, chcem, aby ľuďom robila radosť. Valí sa na nás zo všetkých strán len negácia, veď si zoberte, koľko debilov za deň stretnete. Bolo by fajn, keby ľudia pri tom počúvaní na chvíľu zabudli, že je niekto z rodiny chorý, že po ňom ide berňáčik a odtiahli mu auto… Som programovo pozitívny. Tá hudba ma totiž zase strašne nakopla.

Ako dlho trvá, než stvoríte pesničku?

U mňa je najväčší problém s textami. Hudbu mám napísanú hneď. Keď nemám za päť minút napísanú slohu a refrén, tak idem od toho. Texty idú stuha. Ale niekedy sa stane, že keď si prechádzam tú hudbu, začne mi to samo naskakovať. Tiež musím povedať, že to remeslo robím tak dlho, že už viem, ako na to. Napísal som toho kopu.

Chodia na Vás hlavne ženy, myslíte na to cielene pri skladaní?

No pozor, chodí na mňa čím ďalej tým viac chlapov. A je to podľa mňa tým, že som sa dosť zlepšil v hre na gitaru (smiech). A tiež mám teraz nové songy, ktoré sú vyložene pre nich. Jeden sa napríklad volá Myslím jenom na to.

Ešte stále rozbíjate pri koncertoch gitary?

To sa stalo raz, bude to zhruba dvadsať rokov, hral som vianočný koncert v Lucerne a fakt mi ruplo v debne. Prvá sólová Lucerna, natáčal to rozhlas, televízia. To samo o sebe stačí na to, aby mal človek trochu nervy v háji. Strašne sme si vylaďovali zvuk, čo je v Lucerne dosť ťažké. Nemal som tam svoj tím, ktorý som mal normálne a ani svoj aparát. Pri prvej pesničke bubeník prerazil blanu. Stále tam niečo húkalo, do toho ten stres. Mali mi odovzdávať zlaté platne. A ja som začal spievať Jenom láska nás drží nad vodou… Potom mal byť koniec, posledná pesnička. A do toho to začalo zase húkať. A ja už som toho mal dosť a rozbehol som sa a zobral som do ruky gitaru, ktorá za nič nemohla, a švihol som s ňou o zem. V týchto vypätých chvíľach sa správam ako idiot. Pritom by sa to dalo vyriešiť pokojne.

Takže už ste poučený?

Poučený? Tak to práve nie. Urobíme skok tých devätnásť rokov od Lucerny. Minulý týždeň som hral koncert k narodeninám Kamila Peteraja, kde sme spievali jeho hity. A ja som mal interpretovať song Ona je madona. Dlho som to skúšal, piloval som sólo na gitaru. Na generálke bolo všetko super, Kamil mi prišiel pochváliť moju slovenčinu. Laco Lučenič mi zas chválil gitaru… Tieto legendy? To ma fakt potešilo! No ale prišiel koncert v Inchebe pre tri a pol tisíca ľudí, zase televízia… A ja beriem gitaru, že dám sólo. A hrabnem do strún a ono nič. Zistil som, že mi dali kábel, ktorý ale nikam nevedie. Tak som bol zase úplne brunátny a z toho záznamu som to nechal vystrihnúť. Mohol som to zastaviť a ísť znova. Ale ja som to zase odtrpel…

Vianoce sa blížia, čo je Vaša sezóna. Vianočné songy sú Vaša špecialita.

To asi sú. Ale náhodou sa na tie vianočné pesničky teším, na turné to bude tá druhá polovica, takzvaná povinná jazda. Celý rok ich nehráme. Takže super. Prvá polovica bude nová doska vyfutrovaná notoricky známymi peckami. Máme cez dvadsať koncertov, takže sa nudiť nebudem.

Nelezú Vám už tie Vianoce krkom?

Vôbec nie, to by som bol teda veľmi veľký masochista. Vianoce mám rád. Už som si za tie roky zvykol na model, že ešte deň pred Štedrým dňom niekde hrám. A dorazím takmer priamo k tomu nášmu stromčeku, hodím do seba punč, zjem rybu a šalát, zaspievame si koledy… Ale tie moje fakt nespievame.
A čo zvyky ako hádzanie topánkou, máte dospelú dcéru Ester… To by skôr hádzala lyžiarkami. Ale pozor, ona sa nechce vydávať, veď má dvadsať rokov! Ona chce byť skôr niekoľkonásobnou olympijskou víťazkou v lyžovaní a snowboardingu.

Tak u nej by tu tá šanca bola. Je tohtoročná majsterka sveta.

To máte pravdu. Dokonca si z toho u nás doma robíme srandu, keď sedíme celá rodina pri stole. Tam hláška: „tváriš sa ako majster sveta“, naberá iný rozmer. A mňa to potom nakopáva k lepším výkonom.

Váš syn Jonáš je zas ako doma v muzike, nebojíte sa, že Vás raz zatieni?

Nebojím, on už ma zatieňuje teraz. Je skvelý gitarista, oveľa lepší ako ja. Ale skôr sa viac venuje kresleniu. Na čo siahne, to mu ide. Som na svoje deti fakt pyšný. Raz budem ešte rád, keď Jonáš vytiahne na pódium starého tatka…
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac