Ivan Mládek: Jožin sa internetom šíril ako mor

  • Rozhovor
  • Autor David Shorf
  • Foto Kevin V. Ton

Patrí do zlatého fondu českej zábavy. Dokázal svojimi pesničkami nadchnúť niekoľko generácií. A vďaka internetu nakoniec preraziť aj do zahraničia. Páni a dámy, pán Ivan Mládek.

Vyrastal som na Vašich pesničkách. Raz som navštívil s mamičkou Vaše vystúpenie v ostravskom kultúrnom dome. Vtedy ste boli tak populárny, že si vybavujem, že niekto otvoril v sále dvere, Vy ste povedali: Dvere… a sála burácala smiechom. Užívali ste si to alebo Vám to trochu liezlo na nervy?

Už si absolútne nepamätám, v akom kontexte to slovo padlo, že ľudí tak pobavilo. Určite sa tam pred tým niečo komické odohralo a to mi zrejme nahralo. Kontex je v zábave strašne dôležitý, keď aj skvelú a overenú anekdotu začnete rozprávať v nevhodnej chvíli, tak sa vám nikto nezasmeje. A naopak, keď ide v krčme dlho reč napríklad o krtkoch a vy správne umiestnite aj nejakú úplne hlúpu anekdotu o krtkovi, tak zožnete úspech. Pretože ste naznačili, že sa v určitej dobe smiali ľudia všetkému, čo som povedal, musím Vám oponovať. Mám úplne inú skúsenosť. Aj na tom sebeúspešnejšom predstavení chybujete, poviete niečo slabšie – a hneď dostanete ľadovú sprchu. Ľudia mlčia. Na rozdiel od mnohých intelektuálov a mnohých kritikov zábavy dav zmysel pre humor má – on je podľa mňa tým najpohotovejším a najobjektívnejším kritikom. Nesmie byť však opitý, potom môže byť dosť nekritický.

Kedy sa vlastne Vaša hudba a kapela prehupla do ďalšej roviny zábavy. Bolo to plánované alebo sa to tak nejako stalo náhodou?

Nastala nutnosť pustiť sa do zábavy. Začiatkom šesťdesiatych rokov, keď ochladlo moje zapálenie pre tradičný jazz, som sa pokúšal získať niektorých svojich spoluhráčov pre jazzový skiffle, v ktorom by som sa mohol viac uplatniť ako sólový banjista. Po mnohých neúspešných pokusoch sa mi podarilo dať dohromady prvú životaschopnú formáciu až v roku 1970 a spoločne s klaviristom a aranžérom Pavlom Skálom ju pripraviť pre vystúpenie na folk a country festivale v Lucerne. Vtedy ešte nebola ani reč o nejakých pesničkách alebo dokonca o nejakej zábave. Po úspechu na tomto festivale a po nasledujúcom záujme redaktorov, kritikov a manažérov sa naskytla možnosť Banjo Band profesionalizovať. Nebola to pre mňa v tom čase zlá šanca, po návrate z francúzskej emigrácie som sa o kariéru ekonóma ani nepokúšal. Tak som kapelu profesionalizoval, ale vzápätí som bohužiaľ zistil, že by Banjo Band len s americkými inštrumentálkami skoro vymrel od hladu. A tak som začal písať pesničky a pokiaľ možno veselé spojovacie texty.

Máte neuveriteľný cit pre jazyk, narodili ste sa s ním alebo ste ho pilovali?

S nejakým zvláštnym citom pre jazyk som sa určite nenarodil, dokonca som mal na základnej škole s češtinou dosť problémy – vždy mi išla lepšie matematika. A tiež som nič nepiloval. Až na Puškina, ktorého som si v detstve veľmi obľúbil, som sa o poéziu nikdy veľmi nezaujímal. Keď som začal písať texty, snažil som sa zabehnutým klišé v poézii vyhýbať a pracovať skôr s klišé češtiny hovorovej. A priznám sa, že ma v začiatku veľmi inšpirovali naivní básnici, ich hlúpe rýmy mi pripadali pre zábavu ako stvorené.

Existujú nejaké prvé verzie Vašich hitov, ktoré vyzerali značne odlišne ako ich finálne verzie, ktoré poznáme dnes? Napríklad Žbirkov Biely kvet bol pôvodne Čierny kvet, kým zasiahol komunistický cenzor…

Komunistická cenzúra ma moc nezasiahla, nikdy som v zábave politiku nemal rád a tak nemala miesto ani v Banjo Bande. Isté problémy politického rázu som mal, ale nikdy nesúviseli s mojou profesiou. Pokiaľ si spomínam, len raz som musel text vymeniť. Textovej komisii sa nepáčil text o ufónoch, asi im vadil ich „americký“ pôvod a preto som melódiu nechal pretextovať Zdeňkom Svěrákom, ktorý s nami v prvých rokoch autorsky spolupracoval. A tak vznikla naša veľmi úspešná pesnička Dívka s modrou matrací.

Máte vo svojom repertoári pesničky, ktoré sa Vám ohrali a naopak také hity, ktoré by ste radi zahrali zakaždým?

Ako som už zmienil, sme až na našich komikov a komičky pôvodom dixielandoví muzikanti, pre ktorých je väčší problém zahrať niečo zakaždým rovnako, než zakaždým inak. Takže aj keď hráme kvôli divákom stále dookola naše najznámejšie pesničky, nám to nevadí, pretože hudobne je to pre nás na každom predstavení trochu niečo iné. Nuž, musíme vydržať stále tie isté texty, ale za peniaze sa to prežiť dá. Za svoj stále rovnaký repertoár sa nehanbím, Louis Armstrong hral tiež celý život na pódiách tie isté skladby.

Stali ste sa klasikom. Děda Mládek Illegal Band pokračuje v interpretácii Vašich songov. Čo si o nich myslíte?

Sú to proti nám mladí chalani, ich protagonista Marcel Marek je výborný sketár, ale ich poňatie sa od toho nášho podstatne líši. Dôraz kladú na show a atraktívnu interpretáciu mojich pesničiek, pre nás bola vždy najdôležitejšia hudba v duchu starých New Orleánských Washboard bandov a jug bandov, ktorú sme si zamilovali a kvôli ktorej som vlastne vtipné pesničky začal robiť. Preto, aby sme neboli počúvateľní len pre divákov so sklonom k starému jazzu.

Vysvetlite nám, ako došlo k tomu, že ste sa zrazu stali takými populárnymi v Poľsku?

Môže za to internet a náš tridsať rokov starý televízny klip Jožin z bažin, ktorý v Poľsku niekto objavil a rozšíril. A pretože internet nepozná hranice a nemajú naň vplyv ani žiadne umelecké komisie, ani žiadni kritici, ani žiadni showbiznismani, šíril sa Jožin ako mor ďalej. Do Ruska, Srbska, Maďarska, Anglicka, Talianska a možno ďalších európskych krajín. A podľa agentúr, ktoré chceli získať Jožina z bažin pre svoje reklamy, dokonca aj do Brazílie a Austrálie. Proste internet je mocná čarodejnica. Autorom síce kradne, ale kapelám robí zadarmo reklamu.

S kým sa Vám nepodarilo spolupracovať a moc ste o to stáli?

Okrem počiatočnej spolupráce so Zdeňkom Svěrákom a Luďkom Sobotom som o spoluprácu so žiadnym iným humoristom neusiloval. Nie, že by som si niektorých ďalších nevážil, ale nepasovali mi do hudobne zábavného projektu, ktorý som si vytýčil. Skôr som hľadal typy, pre ktorých by som písal a ktorí by sa pre náš recesistický typ zábavy hodili. Teraz sa musím konečne sám pochváliť, myslím, že som bol v tomto smere úspešný, podarilo sa urobiť zo symfonického klarinetistu Iva Pešáka hudobného šoumena, „vyrobiť“ komikov Iva Pešáka, Lenku Plačkovú, Milana Pitkina, Libunu Roubychovú a Jana Mrázka a okrem toho tiež získať pre dlhoročnú spoluprácu mímku Lenku Šindelářovú a tiež geniálneho jazzmana a hudobného klauna Gézu Gerendáša.

Je možné, aby Vaše pesničky spieval niekto iný? Woody Allen už tiež moc nehrá vo svojich filmoch a venuje sa réžii.

Keď si u mňa objednal a potom naspieval pesničku niekto z odvetvia pop music, vždy bol výsledok rozpačitý. Celkom dobre vyzneli moje pesničky len v podaní komikov, ako bol už spomínaný Luděk Sobota alebo Josef Dvořák. A vzhľadom na to, že už žiadne pesničky neskladám a pre televízie som sa dal do dôchodku, osud Woody Allena mi nehrozí.

Dočítal som sa, že ste v roku 1968 vystupovali v parížskych ruských kluboch ako sólový hráč na balalajku. Aké to bolo? Popíšte nám tú atmosféru.

Bola to z núdze cnosť. Bol som utečený v Paríži, kde nebola šanca sa živiť hrou na banjo. Vedel som to už skôr a tak som si so sebou do Francúzska nepriviezol banjo, ale balalajku. Francúzi ruskú muziku vždy mali radi a mne tiež nebola cudzia, takže to moc „nebolelo“. Staré predkomunistické ruské piesne sa mi vždy páčili a ruskí návštevníci ruských klubov a barov ich priamo hltali. Nemal som sa tam zle, do Československa som sa rozhodne nevrátil z existenčných dôvodov. Rozhodol stesk po rodičoch, kamarátoch a českej prírode. A tiež po českom štýle života „po nás potopa“.

Sledujete súčasnú politiku? Oceňujete humorné situácie, ktorých sa politici nechtiac dopúšťajú?

Do humorných situácií sa skôr svojvoľne púšťajú. Ja si myslím, že práve tak ako humor nepatrí do pornofilmov, tak nepatrí ani do politiky. Niekedy mám pocit, že si politici neberú slovo kvôli tomu, aby niečo riešili alebo niečo konštruktívne oznámili, ale aby zaperlili nejakou kvázi vtipnou glosou. Väčšinou sa im to veľmi nedarí – teda až na nadaného komika Zemana.

Ako veľmi teraz pracujete a ako veľmi si užívate?

Už len maľujem a jazdím s Banjo Bandom po zájazdoch. Muzika a maľovanie sú moje koníčky, od ktorých si nemusím moc odpočívať. Ale aby som zase zo seba nerobil netvora workoholika, samozrejme že sa občas rád ako každý len váľam doma na gauči alebo niekde pri vode. A samozrejme, že rád posedávam s kamarátmi v krčme alebo v kaviarni. A užívam si to, pretože už sa mi stále nehoní hlavou nejaký rozpísaný scenár pre televíziu a netlačí ma žiadny termín.
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac