Hana Zagorová: Do klubu ma nedostanete

  • Rozhovor
  • Autor Kateřina Hejdová
  • Foto Pro Supraphon Ondřej Pýcha

Šesťdesiate roky, to bolo nádherné obdobie, spomína pri pohári vody Hana Zagorová s tým, že sa vôbec nečuduje, že sa opakovane vracajú do módy. Jej dvadsiaty album v poradí sa volá Vyznání, prevažujú na ňom šansóny a nájdete tam hostí ako je Márdi z Vypsané fixy alebo Radoslav Banga alias Gipsy.cz. Speváčka, ktorá kedysi začínala hraním v televíznych inscenáciách a túžila byť herečkou – než vyhrala spevácku súťaž – prežíva vraj veľmi šťastné obdobie a na albume je ten pozitívny životný pocit vidieť. Priznáva, že je fatalistka, ktorá vie, že niektoré veci sa zmeniť nedajú.

Naozaj ste sa niekedy pohádali v samoobsluhe, ako spievate v jednej zo svojich nových piesní? 

Myslím, že nie. Ale môj muž si tam určite párkrát vymenil názor. Strašne nerada sa všeobecne hádam, čo v tej piesni zaznie tiež.

Ani doma sa s manželom nehádate?

Nie, vôbec. Máme celkom harmonické manželstvo. Hlúposti, maličkosti neriešime. Sme si v tomto ohľade dosť podobní, ani jeden z nás sa nechce hádať, tak to nerobíme.

Kvôli muzike sa tiež neškriepite? Tam stojíte každý na úplne inej strane.

To síce áno, ale sme naladení tak nejako na rovnakú vlnu. My sme vôbec vnútorne naladení na rovnakú strunu a po 22 rokoch spolužitia o sebe navzájom vieme skutočne dosť. Koľkokrát zareagujeme v rovnaký okamih napríklad rovnakým slovom, dokonca aj rovnakým citoslovcom, čo je často pred ľuďmi naozaj hrozné! Väčšinou končíme záchvatom smiechu, čo je dané určite aj tým, že sme v podstate neustále spolu. Sme na seba veľmi tesne naviazaní.

Doma si vraj spoločne nespievate, akú počúvate hudbu, keď ste sami dvaja?

Je to veľmi rôzne, podľa nálady. Dokonca aj keď máme napríklad chuť na ticho, máme doma ticho. Počúvame sa ale navzájom na koncertoch, jazdím s manželom po svete po slávnych operných domoch a on zase so mnou absolvuje moje premiéry tu. Snáď jeden jediný krát chýbal v Lucerne.

Kvôli hlasivkám pijete teplé pivo, radil Vám manžel ako operný spevák ako spievať?

Kdeže, to by neurobil. A ja si ani radiť moc nenechám, ale k opernej profesii mám veľkú úctu. Kedysi dávno, keď sme boli ešte na začiatku dvorenia, kedy som si v duchu hovorila: koketuje on so mnou, alebo sa mi to zdá? Raz sme so Štefanovými priateľmi išli na predstavenie Nápoj lásky do Bazileja. Kamarátka ma prehovárala, aby sme ho išli v pauze pozdraviť do šatne. Mne sa moc nechcelo rušiť, ale išla som, a pán Margita v bufete jedol majonézový chlebíček. Na to nikdy v živote nezabudnem. 
Bola som konšternovaná, že Štefan Margita môže jesť uprostred spievania majonézový chlebíček! Hovorila som si, že bude pravdepodobne fajn, pretože to všetko neberie až tak vážne, čo mi bolo veľmi sympatické.

Vydávate svoj dvadsiaty album…

O láske vo všetkých podobách, o šťastnej aj nenaplnenej, zradenej aj práve sa rodiacej. Ale vždy s nádejou na obzore. Každá láska má rôzne podoby, farby, a ak nie, je to škoda.

Existujú osudové lásky šťastné, ale i nešťastné. Aká je tá Vaša nešťastná?

Moje lásky samozrejme neboli v živote len šťastné, to by ani nešlo. Rozhodne ale v sebe nenosím nejakú starú horkosť z lásky, aj keď samozrejme tie pocity mám v hlave uložené a kedykoľvek po nich môžem siahnuť. Nesmiete to ale brať tak, že príbehy mojich piesní sú zároveň moje príbehy. Naozaj som interpret, aj keď si napíšem text sama. Text vidím obvykle ako filmový príbeh. A tak to mám rada. Úplne vidím pár, postaršieho muža a dievča, ako sedia pri víne. On jej rozpráva príbehy, ktoré sa nikdy nestali a ona napriek tomu počúva, aj keď to vie. Ale o mne to nie je.

„Štěstí je chlap, co lže jako když tiskne“, spievate. Znie to, ako by ste verila, že všetko dopadne vždy zle. Že šťastie je len životné pozlátko.

Prečo to vidíte tak smutne? Ja mám tárajov celkom rada, sú zábavní, na kávičku určite. Ale žiť by som s nimi nechcela.

Vraciate sa súčasne k firme, v ktorej Vám vyšiel v roku 1968 prvý singel s názvom Prý jsem zhýralá. Boli ste zhýralá?

Ako každá mladá baba som párkrát išla za školu s chalanmi a premýšľala, či si dať obed alebo radšej dve deci bieleho vína. To áno. Alebo kávičku a viesť vážne reči o živote v kaviarni Espresso, kam nás chodili loviť učitelia. Naša zhýralosť teda nenabrala nekontrolovateľný smer.

V tej istej dobe ste po prvýkrát ochoreli. Vnímali ste v tej dobe politiku a zmeny, ktoré ten rok priniesol?

Určite, to nešlo nevnímať. Boli zásadné. V čase okupácie som bola navyše ešte v poriadku, to všetko zlé prišlo až po auguste. Okupáciu som zažila práve v Ostrave u rodičov, kde som bola na návšteve. V tom čase som už študovala v Brne. Otecko nás so sestrou 21. augusta ráno prebudil slovami: „Dievčatá vstávajte, sú tu tanky“. S ostravským Flamengom a Milanom Chladilom som potom ešte stihla odísť na tri týždne koncertovať do jedného klubu v Dubrovníku. To bolo prvý a posledný krát.

Potom už ste sa von nedostala?

Dostala, koncertovala som v Nemecku, Poľsku, Maďarsku, na Kube, po svete som spievala na festivaloch, ale už som nikdy nechcela spievať v klube. Viete, ono je to predsa len iné. Vtedy to bolo tak, že klub rovná sa bar. Mám rada koncerty, je to vyššia kategória. Nie som ten typ, ktorý by zniesol, aby pri jeho vystúpení ľudia jedli alebo sa bavili. Klubová atmosféra mi jednoducho nesedí. Áno, dnes existujú už aj sofistikované kluby, kde hrajú tie najväčšie hviezdy, ale vtedy to tak nebolo.

Ste veľmi ovplyvnená šansónom, ten predsa patrí do klubov a barov, čo taká Edith Piaf?

Ale ona spievala tiež radšej v divadlách! Jeden čas som ju vyložene zbožňovala, jej pesničky mi boli také blízke, že som si hovorila: Niečo také by som raz tiež chcela vedieť, aj keď po svojom. Odjakživa som mala slabosť pre šansóny a na každom albume som nejaký mala. Ale zvyšok boli šlágre, ktoré majú dodnes ľudia radi a ktoré vysielali rádiá.

Vyznání je ale prevažne melancholické, šláger som tam nenašla.

No dobre, ale čo je podľa Vás šláger? Melancholické áno, ale určite by som nepovedala smutné. Viete, dúfam, že ten album hlavne podporí náladu, ktorú v sebe máte. Ak ste smutná, vnímate ho smutne. Poslucháč je predsa tá spätná väzba, ak je niekto smutný a tie pocity v ňom sú, môj album ich podporí, čo je fajn, pretože sa mu emócie cez moju hudbu vyjasnia. A ak niekto prežíva šťastné obdobie, tak to zistí podľa mňa už pri prvej pesničke, pretože je taká… čistá, plná sily a svetla. Ja ju cítim tiež tak.

Na albume je badateľná aj stopa mladej krvi, Vypsaná fixa ma ako hosť vyložene ohromila.

Strašne sa mi páčil posledný album Vaška Neckáře, urobil na mňa veľký dojem, hovorila, som si, že takéto pesničky by som chcela tiež spievať, tým by som rozumela. Druhým mojim mladým hosťom je pán Banga, ktorý mi skladbu ponúkol a mne bolo hneď jasné, že je z môjho cesta. Inak ja sa nebránim pekným pesničkám od kohokoľvek, rada spoznávam nových autorov.

Onedlho oslávite 50 rokov na pódiách. Čo sa najviac zmenilo? Technika? Ľudia?

Všetko a nič. Technika samozrejme, čas samozrejme, ale ľudia vždy pôjdu za peknými pesničkami. A vždy spoznajú, či s nimi hráte úprimne. A to je istota, na ktorú si môžete staviť
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac