Cítim sa stále ako dieťa

  • Rozhovor
  • Autor Petra Vorelová
  • Foto Petr Joura

S Luciou Bílou som sa stretla pri príležitosti vydania jej nového albumu. Bavili sme sa o jej novom cédečku Hana aj o plánoch do budúcnosti. Čo všetko na seba speváčka prezradila?

Gratulujem Vám k novému cédečku. Bola som z neho nadšená, vážne. Zaujal ma modrý obal, ktorý na mňa pôsobil ako voda. V pesničkách som ale vodnú tematiku neodhalila. Čo má teda obal predstavovať?

Nevidím tam vodu. Skôr si takto predstavujem dušu. Ja som túto fotku ani grafikovi neponúkala. Ja som mu ponúkla úplne iné, ale on zrazu prišiel s touto. Je to teda aj práca môjho módneho návrhára Borisa Hanečku a mojej štylistky Sandry Žigovej. Ja som to videla a hovorím: „Ježiš, kde ste vzali takúto fotku?!“ My sme totiž s Aničkou Kovačič fotili štyri dni a tých fotiek bolo toľko, že som úplne zabudla, že tam je takáto krása. To poňatie je nádherné. Presadila som si tam svoju fotku ako trojročnej Haničky… (v booklete vo vnútri – pozn. red.). Pre mňa je to dôležité, pretože mám pocit, že teraz uzatváram nejakú svoju kapitolu a tak nie je lepší okamih, než na moju päťdesiatku použiť fotku, ako som vyzerala ako dieťa. Vtedy som netušila, čo sa okolo mňa bude raz diať. Ja sa teda tak cítim stále – ako dieťa. Ako spievam v texte Gábiny Osvaldovej: „Jsem furt malý dítě, i když to na mně není vidět.“ Tak to je jednoducho pravda, ja som stále dieťa. A teraz sa ako dieťa radujem. Ten album je prekrásny, vizuálne je to klenot, ale to, čo sa deje vo vnútri, je pre mňa splnený sen. Ja som taký album potrebovala ako soľ.

V druhej pesničke z CD, ktoré nesie názov Hana, spievate: „Znáš ze mě jen půl.“ Tu na tlačovej konferencii už to bolo spomenuté. Znamená to to, čo som si myslela, a síce že ste Lucie Bílá aj Hana Zaňáková?

Áno.

Sú ľudia, ktorí poznajú len Lucku Bílú, a ľudia, ktorí poznajú len Hanku Zaňákovú?

Určite. Teda, tá druhá skupina nie je. Pretože tá, ktorá pozná Hanu, pozná aj Lucku, ako napríklad moje kamarátky, ktoré sú so mnou celý život, pretože my bývame v jednej dedine, napríklad s Ivetkou – naše maminky sa spolu kamarátili a my sme sa spolu vozili v kočíku… Tak tá za Luckou chodí a videla snáď všetky moje koncerty, vlastne celá naša partia z Otvovíc… Ony ku mne nejako obidve patria – Lucka i Hanka, akurát mám pocit, že som na nejaký čas na tú Hanu zabudla, uverila som tomu, že som len Lucie Bílá, ale nie je to pravda, Lucie je úloha, je to ako Johanka z Arku alebo Carmen, ale ja som predovšetkým Hana – obyčajná baba, ktorá sa bojí ako každá druhá, ktorá miluje svojho syna, ktorá ctí hodnoty svojej rodiny. Tam je jediný rozdiel v tom, že mám povolanie, vďaka ktorému som viac vidieť, a že keď idem nakupovať, tak si so sebou beriem ešte okrem kreditky podpiskarty. Inak žiadny rozdiel, inak som úplne rovnaká ako každá iná baba.

CD ste si vydali k svojim päťdesiatym narodeninám, takže sa ponúka otázka, či ide o bilančný projekt. Bilancovali ste, keď ste ho tvorili?

Ja musím spätne povedať, i keď nerada rekapitulujem, že v mojom živote malo všetko logiku. Aj veci, ktoré tak nevyzerali a boleli, tak viem, že boli strašne dôležité. Ale táto doska nie je bilančná. Tá je skôr upozornenie na to, že už som veľká a dospelá speváčka a mám tých päťdesiat rokov, čo znie a vždy som si myslela, že to už je teda hrôza, tak teraz si to nemyslím, pretože ja tým cédečkom ukazujem, že mám stále kam ísť a dvere, ktoré som neotvorila, a že mám stále čo ponúknuť, pretože tá doska je vraj pre veľa ľudí prekvapením, a myslím si, že z nej budú mať ľudia radosť. Navyše nie je len na jedno vypočutie. Napríklad pesnička Hana je podľa mňa jedna z najkrajších piesní, aké som kedy mala v repertoári.

Ešte by som rada spomenula pesničku Primadonna, ktorá mi znela dosť úderne a trochu naštvane. Zároveň Vás ľudia teraz prirovnávali k Madonne, že ste okopírovala jej show. Primadonna, Madonna, to znie podobne. Vadí Vám, že Vás k nej prirovnávajú?

Ako by mi to mohlo vadiť? Je to žena, ktorú obdivujem celý svoj život, ja mám všetko, čo kedy vydala, sledujem ju, fandím jej a vôbec jej ten svet nezávidím. Môže si dovoliť robiť obrovské show, ja som sa s tým pekne nadrela, pretože my sme naozaj maličká a chudobná krajina, my Československo. A to je predsa úžasné, keď nás porovnávajú! Nota bene tá slovná hračka (dve N v názve pesničky – pozn. red.) – to by predsa každému malo dôjsť, že tá pesnička je pre ňu. Tá pesnička pôvodne nemala byť na cédečku. Vznikla pre koncert, kde som Madonne chcela poďakovať za inšpiráciu a za to, že je človek, ktorého mám rada. Nakoniec sa tá pesnička ale mimoriadne podarila, a tak sme sa rozhodli, že ju dáme aj na cédečko. A neľutujem to. Horšie by bolo, keby ma porovnávali, neviem s kým… Toto je super, toto ma baví! A je pravda, že na ten koncert, na ktorom sa podieľalo 350 ľudí, by bola pyšná aj Madonna. A kto to nevidel, tomu to bohužiaľ nevysvetlíte, pretože to sa musí zažiť. Na tieto koncerty som sa chystala tridsať rokov svojej kariéry. Priala by som ten pocit, ktorý som mala na javisku, každej svojej kolegyni, každému svojmu kolegovi, každému muzikantovi. Bol to neuveriteľný zážitok. Ja som tretí koncert tak preplakala! Nemohla som ani dýchať. Vlastne plakali všetci – technici, celý tím, pretože sme vedeli, že robíme niečo, na čo sa nezabudne. Dôležité je, že sa o tom hovorí. Myslím, že keby to tí ľudia videli, videli by, že je tam moja kondícia, môj repertoár, moje kostýmy, moja myšlienka a ľudia, ktorí prišli za mnou.

Ste jedna z našich najúspešnejších speváčok, ak nie najúspešnejšia. Máte nejakú radu pre umelcov, ktorí sa ešte len snažia preraziť v hudobnom priemysle?

Hlavne sa nenechať odradiť neúspechmi a pádmi. Vtedy sa síce Neposlušných tenisiek predalo asi 150 tisíc kusov a hrali to denne v rádiu, ale ja som ďalších šesť rokov nezavadila o prácu. A aj môj tatino mi radil: „Už sa na to vykašli, nejde ti to, zabaľ to.“ Ale ja by som radila vytrvať. Ak máte ten sen, potrebu, tak to nevzdávať. Ja som sa pre to nerozhodla, ja som sa pre to narodila. A vedela som, že je to moje miesto. To vždy prirovnávam k tomu, že my všetci sme puzzle a hľadáme miestečko, kam pasujeme, a ja som ho našla. Takže ja by som asi povedala: „Držte sa a nenechajte si to ani od nikoho vyhovoriť!“

Existuje niečo, čo by ste si priali?

Ja som dokázala všetko, čo som v tejto krajine mohla dokázať. Vrátane speváčky 25-ročia, čo je neuveriteľné, vrátane Slávikov, cien TýTý, ceny Thálie, štrnástich cien Hudobnej akadémie, štátneho vyznamenania, to je jednoducho neuveriteľné! Mám sochu v múzeu, vyrobila sa moja minca pre zberateľov od Českej mincovne… Čo si môžem priať? Aby sa to teraz zastavilo a takto, ako je to teraz krásne, to bolo ďalších tridsať rokov…
 

Lucie Bílá (*7. 4. 1966, speváčka)
Nedávno oslávila päťdesiat rokov. Na konte má nespočetné množstvo hudobných cien, vrátane osemnástich Slávikov. V súkromnom živote to ale Lucie Bílá nemá veľmi ľahké. Všetky jej vzťahy s mužmi sa doteraz rozpadli. Nikto asi nedokáže uniesť jej slávu a životné tempo, Lucie je totiž od pohľadu veľký živel. S bývalým partnerom Petrom Kratochvílom má syna Filipa a momentálne je single.
 
Viac nájdete v tabletovom magazínu, ktorý je dostupný pre iOS a Android, alebo pre PC.
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac