Andrea Hlaváčková: Som rada, že som kus sveta priviezla do Plzne

  • Rozhovor
  • Autor David Shorf
  • Foto Dalibor Konopáč

Keď sa usmeje, rozžiari sa celá miestnosť. Andrea Hlaváčková má ten najúprimnejší úsmev, ktorý odzbrojil aj nášho ostrieľaného fotografa. Mali sme šťastie, že sme držiteľku dvoch grandslamových titulov a olympijskej medaily odchytili počas piatich dní, kedy náhodou zavítala do Českej republiky.

Tenis je určite individuálny šport, dá sa ale považovať štvorhra za kolektívny?

Je to taký mix. Záleží na tom, či ste čisto deblový hráč alebo kombinujete singla a debla ako ja. Pretože pokiaľ ide len o štvorhrové páry, tak sú to dievčatá, ktoré cestujú len spolu, trénujú spolu, venujú sa tomu aj doma mimo turnaje. V prípade mňa a Lucky (Lucie Hradecká), trénujeme na singla každá zvlášť, a potom sa stretneme na turnaji. Takže sa to za tímový šport považovať nedá. Niečo medzi.

Tenistky sa stretávajú v šatni pred zápasom so svojimi súperkami, čo je asi celkom výnimočné. Pozorujete sa pred zápasom? Ako to vlastne prebieha?

Myslím, že všetky sa snažíme pred zápasom vidieť sa so súperkou čo najmenej. Rozhodne si spolu nepôjdeme pokecať pri obede a v šatni sa nebudeme vyhľadávať. Je tam väčšinou dosť priestoru, šatne sú veľké, aby si každý našiel svoj kút a staral sa o seba. Takže ako sa o tom veľa hovorí, že spolu sedíme v šatniach, povedala by som, že je to veľmi nadnesené. Nevidím v tom žiadny problém, je to pre nás úplne normálne.

Ani očný kontakt neprebehne? Aj z toho možno usúdiť, ako na tom práve súperka je…

Samozrejme, že prebehne. Človek tie súperky sleduje celý rok, celú sezónu – navzájom. Vieme, ako je na tom ktorá baba s kondíciou, ako veľa trénuje, ktorá je v akej nálade. Pretože na turnajoch prechádzame aj rôznymi bolesťami a strasťami, a niekedy máme zlý deň a je to na nás vidieť. Niekedy je to proste náročné a človek si tieto emócie musí strážiť a nemal by ich ukazovať, pretože nikdy neviete, kto bude váš súper budúci týždeň. Preto tam nevznikajú moc silné priateľské putá.

Existujú nejaké pravidlá, ako sa zachovať, keď už nechcete hrať v štvorhre so svojou spoluhráčkou? Keď už to napríklad nefunguje športovo a ani ľudsky?

Nepovedala, by som, že existujú nepísané pravidlá, každý to má podľa seba. Dohodnú sa na obdobie, počas ktorého budú tie dve spoluhráčky hrať. Schvália si zoznam turnajov, na ktoré spolu pôjdu a väčšinou ku koncu sezóny, niekedy v septembri, októbri sa začnú dohovárať na budúci rok. Tam zistia, či to ďalej platí, alebo či sa má niečo meniť.

Rozhodujete sa v takýchto prípadoch sama alebo s trénerom?

Samozrejme, že všetky svoje rozhodnutia konzultujem s trénerom. Kam pôjdeme hrať, ako nám tá štvorhra ide alebo nejde. Ale finálne rozhodnutie je na mne.

Teraz som postrehol, že ste so svojou stálou parťáčkou v štvorhre Luciou Hradeckou nehrali. Každá ste hrala na úplne inom turnaji. To sa stáva?

Áno, tak to sa stane. Tým, že nie sme čisto deblový pár, kedy by sme jazdili len na turnaje štvorhier a len spolu, takže často sme inde. Teraz napríklad bude Lucka na turnaji v Riu a ja vo Švajčiarsku. A potom sa stretneme v Mexiku, budeme spolu hrať ďalšie 
štyri turnaje a potom sa zase rozbehneme každá inam na niekoľko týždňov.

Vyhrali ste French Open a US Open, máte nejaký plán, ako rozšíriť zbierku grandslamových víťazstiev?

Ja myslím, že sa to nedá takto povedať. Každý Grand Slam je obrovská výzva, každý Grand Slam je príležitosť, ako urobiť skvelý výsledok a bolo by krásne vyhrať ďalší. My sa ale musíme sústrediť na to, aby sme na ňom mali tú najvyššiu možnú výkonnosť a aby sme boli na neho pripravené a rozohrané. To znamená, aby sme nahrali dosť zápasov pred Grand Slamom. Pre nás je každý Grand Slam, kde zostaneme do druhého týždňa, čo znamená štvrťfinále alebo semifinále veľký úspech. Ak by nastala úžasná konštelácia hviezd a podarilo sa nám to znova vyhrať alebo sa dostať do finále, budeme radi a bude nám jedno, či je to znova French Open.

Takže neexistuje špeciálna príprava napríklad na trávnatý Wimbledon, ktorý Vám chýba v zbierke…

Nie.

Váš otec je vrchný sladovník Plzenského Prazdroja a k svojej profesii poznamenal, že dcéry nepokračujú v pivnej odbornosti, pretože sa dali na dráhu športujúcich právničiek. Ako to myslel?

Moja sestra je advokátka. Hrala tenis profesionálne do dvadsiatich štyroch rokov a potom dokončila školu a teraz už je právničkou. Tam sa to presne splnilo. Ja som po jej vzore tiež išla na práva, ale tie som musela pred piatimi rokmi prerušiť, aby som mohla jazdiť po turnajoch. Vôbec som nestíhala zápočty a skúšky. A to sa nezlepšilo, naopak po úspechoch prišlo viac tenisu a ja už som potom na štúdium nenadviazala.

Plánujete sa k právu niekedy vrátiť?

K právu určite nie. Ja som to študovala dva a pol roka a nebavilo ma to. Nie je to nič, čo by ma nejako napĺňalo alebo zaujímalo. Skúsila som si to, niečo tam bolo zaujímavé, ale nie je to nič pre mňa. Potom som študovala semester americkú univerzitu, odbor komunikácie a marketingu, a to ma baví oveľa viac. Určite by som sa chcela týmto smerom po tenisovej kariére obrátiť. Už teraz sa teším na spoluprácu s rádiom BBC kde budem počas turnaja v Indian Wells komentovať tenis. Práca v televízii spojená so športom by bola mojím snom.

Akú úlohu hrá Váš lokálny patriotizmus. Ste Plzenčanka telom a dušou?

Plzeň je mi veľmi blízka a som vždy strašne hrdá, keď sa nám podarí niečo vo futbale alebo v hokeji. Posledných pár rokov sa nám darí v oboch športoch a ešte aj v hádzanej. Veľa tenistiek je z Plzne, aj keď už dnes nehrajú. Šport je v Plzni fakt veľký a je krásne vidieť, keď sa napríklad objavím na nejakej akcii, tak že ma ľudia poznajú a fandia. Týždeň po Fed Cupe som bola na futbale, keď reprezentácia hrala proti Islandu a strašne ma potešilo, že mi tam ľudia gratulovali. Je to taký pocit, že som kus sveta priviezla do Plzne.

Keby ste sa museli rozhodnúť, či futbal alebo hokej?

Hokej!

A prečo?

Väčšia zábava, akčnejší, rýchlejší. Tvrdší chlapi.

Robíte so slávnymi plzenskými športovcami nejaké dobročinné akcie?

To ste sa celkom trafili do čierneho. Ja mám nadačný fond Andrey Hlaváčkovej. Snažím sa zháňať peniaze pomocou aukcií alebo zápasov. Venujem sa hendikepovaným deťom. Dlho som hľadala, až som sa pred olympiádou zoznámila s paňou, ktorá vytvárala stacionár Centrum Hájek. Postupne sa pridávali ďalší plzenskí športovci: Filip Pýcha, Martin Straka, Roman Kreuziger, František Raboň a potom futbalisti.

Spoznáte Plzenčana podľa prízvuku?

Ja Plzenčana spoznám po prízvuku. Ale nemyslím si, že práve ja rozprávam silne plzensky.

Mimo Plzeň sa o „Plzeňácích“ tradujú rôzne klišé.

Ja skôr poznám ľudí z Domažlíc, kde ten prízvuk človeka už zarazí. Ale v Plzni myslím, že to také silné nie je. Trochu spievame.

A „kucí ze z Plzně“ to sa nehovorí?

Kucí áno. Ale „ze z Plzně“ nehovoríme.

Ako sa Vám vyrastalo okolo plzenského piva? Máte vôbec rada pivo?

Mám. Teda jedno. Jedno malé a tým končím. K pivu som mala vždy blízky vzťah. Môj pradedo, dedko a otec v pivovare pracujú na vysokých postoch. S dedom som sa o pive veľa bavila.

Máte rada tú vôňu sladu?

Mne to nevadí. Je to vôňa domova, myslím Plzne. Pivo je zdravé pitie. Doplňuje minerály a vitamíny. Ja si ho dám aj na turnajoch, keď mám za sebou ťažký deň. Jedno áno, dve už nie. Ak sa chcem pobaviť, tak si dám už iný nápoj (smiech).

Používate teda pivo ako iontový nápoj?

Keď si dám dobré jedlo, napríklad dobrý český alebo nemecký mastný obed, tak si musím dať pivo. To sa nedá zapíjať vodou alebo colou.

Vy môžete jesť mastné jedlá?

Môžem. Niekedy. Samozrejme nie pred zápasom.

Jágr vraj jedáva pred zápasom bolonské špagety…

Tiež jeme špagety, furt len špagety a ryžu a ľahké mäso, kura alebo ryby. Šaláty, ovocie. Ja mám šťastie, že nepriberám na váhe, tak si môžem dovoliť také hriechy ako česká kuchyňa.

Tenisti počas zápasu jedia banán. To je najvhodnejšie jedlo?

Banán je najlepší na doplnenie energie pri výkone. Nezaťaží vám žalúdok a nebudete hladný.

Nedávno bol v televízii tréning Rogera Federera a on sa tam vlastne väčšinu dňa preťahoval – strečoval… Tak to robíte aj Vy?

Porovnávať akéhokoľvek tenistu s Federerom je zle. Je to tenisový génius, navyše už má okolo tridsaťštyri rokov, takže v jeho veku už sa moc netrénuje. Skôr potrebuje, aby jeho telo bolo fit, než aby bolo namakané. Ja už sa tiež nepohybujem v nízkych vekových kategóriách, takže z kvanta tréningu uberám a venujem sa regenerácii.

Čo Vás v detstve motivovalo, keď Vám to nešlo?

Rodičia. Je dôležité, keď vás k tomu vedú, nechcem povedať tlačia. A nestačí, keď vás na tréning dovezú, musia tam aj byť. Potom to napríklad s vami hodnotia a požadujú výsledky.

Smeli ste ako malá sladkosti? Dnes sú rodičia úplne vystrašení z všadeprítomného cukru.

Jasne. Mama bola rada, že som vôbec niečo zjedla.

Na čo sa tešíte, keď občas porušíte životosprávu?

Ja si dám vyprážané jedlo. To asi všetci. Ale ja, keď si dám hranolky alebo vyprážané mäso, tak to mi robí hrozne dobre (smiech) alebo hamburger!
magazin-265x238px-HDprijimac-SK-2.gif Stiahnite si magazín Skylink TV do svojich tabletov, mobilov a novo aj do PC a Macov.Google playApp StorePC a Mac