Lietajúce monštrá: Keď nebu vládli draci

Paleontológovia odkryli pterosaurie druhy s veľkosťou lastovičky aj s rozpätím krídel jedenásť metrov. Príšera s veľkosťou malého lietadla zvaná Quetzalcoatlus bola najskôr najväčším tvorom, ktorý kedy brázdil nebo. Jej meno odkazuje na stredoamerického boha z predkolumbovských čias, opereného hada Quetzalcoatla. Prvá skamenelina pterosaura bola popísaná už v roku 1784 talianskym prírodovedcom, ktorý krídla neznámej obludy považoval za plutvy morského tvora. Vo všeobecnej predstave už pterosaury síce sú považované za rodených letcov, málo sa však vie, že rovnako obratne tiež chodili po zemi. Väčšina druhov totiž používala predné lietavé končatiny aj k celkom ladnej chôdzi.

 

Spôsob, akým sa pterosauri pohybovali vo vzduchu, pritom dodnes nie je uspokojivo rozlúštený. Ostatne aj odhady váhy Quetzalcoatla sa pohybujú medzi 70 kilogramami a štvrť tonou. Predovšetkým je ťažko predstaviteľné, ako by sa studenokrvné plazy, ktoré potrebujú hodiny slnenia na dosiahnutie „prevádzkovej“ teploty, vôbec mohli vzniesť k nebesiam. Najnovšie sa preto má za to, že boli teplokrvné a mohutné svaly predných končatín možno pokrývala hustá srsť. Keď už sa dostali do vzduchu, mohli niektoré pterosaury vyvinúť rýchlosť aj sto dvadsať kilometrov za hodinu. Veľké druhy ako Quetzalcoatlus prekonávali obrovské vzdialenosti, s využitím vzdušných prúdov preleteli tisícky kilometrov za potravou či na zhromaždisko, kde sa párili a kládli vajcia. Ani o rozmnožovaní lietajúcich plazov toho však nevieme veľa, ich skamenených vajec bolo nájdených len niekoľko. Tie prázdne boli sploštené ako vyfúknutá lopta a bez známok prerazenia, očividne teda nemali pevnú škrupinu ako vajcia dinosaurov a vtákov, ale boli mäkké ako v prípade súčasných jašteríc. Už pterosaurie embryá mali vyvinuté blany krídel, a fosílie už týždne starých mláďat vykazujú vysoký stupeň pevnosti kostí, takže mláďatá museli byť schopné letu už veľmi skoro po vyliahnutí.